STEHLÍK

Úspešný celosvetový bestseller The Goldfinch americkej spisovateľky Donny Tartt dostal filmovú podobu. Neveselú drámu o osudovosti jedného obrazu nakrútil podľa tejto predlohy írsky režisér John Crowley (Intermission, Brooklyn).

Príbeh v dvoch časových rovinách sleduje život Theodora Deckera, ktorému bombový výbuch v newyorskom Metropolitnom múzeu umenia zabil mamu. Vtedy 13-ročnému Theovi (Oakes Fegley) sa symbolom piety stáva holandský obraz zo 17. storočia s názvom Stehlík. Keďže alkoholický otec s nimi nežil, chlapca dočasne prichýli rodina kamaráta Andyho Barboura (Ryan Foust). Mladého Thea tu obklopujú vzácne umelecké kúsky. Po rokoch sa zamestnáva ako obchodník so starožitnosťami. S citlivou dušou jemného samotára a nekompromisným pohľadom biznismana. A s jediným pojítkom medzi ním a zosnulou matkou – obrazom stehlíka pripútaného ku kovovej tyčke.

John Crowley nijako nevybočuje z učebnicovo predpísaného žánru drámy. Príbeh mapuje Theov život v dvoch časových rovinách. Tesne po výbuchu sa chlapec oboznamuje so spriazneným životom uprostred starožitností. Režisér len minimálne zobrazuje Theove pocity – tie sú sústredené do ukrývaného artefaktu so stehlíkom. Viac zdôrazňuje atmosféru, v akej Barbourovci vychovávajú svoje deti. Theo v podaní Oakesa Fegleyho oveľa viac vstrebáva atmosféru honosnej rezidencie, než aby dal priestor neutešenému súkromiu.

S dospelým Theodorom (Ansel Elgort) naoko zažívame vyrovnanosť s minulosťou, sprísnenú detailne uhladeným výzorom a vzorovým vystupovaním. Ansel Elgort však dostáva menšie šance svoju postavu rozvíjať - divák pozná Theovo utrpenie a iba sleduje, ako sa s ním Elgort herecky vysporadúva.

Oveľa zaujímavejší je prínos vedľajších postáv príbehu. V pani Barbourovej (Nicole Kidman) chlapec nachádza impozantnú vzdelanú osobnosť, ktorej divák len ťažko príde na chuť, pretože od hrejivejšieho materinského prístupu má mrazivo ďaleko. Ďalšou epizódnou postavou je adolescent Boris (Finn Wolfhard) s takisto nevyrovnaným rodinným zázemím. Ten predstavuje síce drsný, no oveľa úprimnejší protipól dospeláckej životnej schémy a veľmi plodne vpadáva do Theovej existencie v oboch etapách jeho života.

Spočiatku divák neznalý knihy očakáva ťažkú psychologickú drámu, ktorá sa ale nesie na krídlach ľahšej romantiky. Nekompromisná žánrová šablóna povoľuje patrične načrtnúť Theov údel, no do hlbšej miery sa v ňom nerýpe, skôr jeho indiferentným postojom voči okoliu poukazuje práve na postavy vôkol seba. Či už ide o malého Andyho Barboura, dospievajúceho Borisa, vlastného nezodpovedného otca (Luke Wilson), alebo reštaurátora a majiteľa starožitníctva Hobieho (Jeffrey Wright), vždy sa za Theovej prítomnosti oboznamujeme práve s ich psychologickou štruktúrou.

Filmu nemožno uprieť snahu veľkolepo sa chopiť atraktívnej témy ťažkou stratou postihnutého chlapca. Stehlík však len presne vypĺňa žánrovú šablónu, aby mal v nej zakomponované všetky náležité prvky. Na Thea či už v detstve, alebo v dospelosti, doliehajú klasické dramatizujúce udalosti a okolie ho posúva do žiadanej polohy symbolicky sa uchyľovať k jedinému záchytnému bodu z detstva – Fabritiovej olejomaľbe z roku 1654.

Stehlík je dlhý film a pozvoľna spája obe časové roviny. S malými dejovými zvratmi režisér neustále tlačí na hlavnú postavu ako doménu citoryvnej emócie. S hereckým obsadením si poradil výborne, no ich postavám dal väčšiu hĺbku než tej ústrednej. Akoby malému či veľkému Theovi mal stačiť malý umelecký kúsok histórie, aby sme si uvedomili, aký je sám život prchavý, zatiaľ čo jeho prejavy v podobe artefaktov tu zotrvávajú so svojou historickou hodnotou nadlho. 

V tomto prípade je hodnota výtvarného diela, ktoré má všeobecne zušľachťovať dušu človeka, obohatená aj o intímny rozmer jednotlivca.

The Goldfinch (USA, 2019, 149 min.)
Réžia: John Crowley. Scenár: Peter Straughan, Donna Tartt. Hrajú: Oakes Fegley, Ansel Elgort, Nicole Kidman ...