THE IRISHMAN

Netflix so svojou filmovou politikou dosť často šliape vedľa. Dávanie priestoru projektom, ktoré nedostali zelenú pri renomovaných štúdiách je síce záslužná činnosť, no na výsledku väčšinou vidieť, prečo o ne nebol záujem. Občas však streamovací gigant trafí do čierneho a prinesie kúsky, ktoré stojí za to vidieť (napr. Roma, Outlaw King, 22 July, The King).

Útočisko tu našiel aj Martin Scorsese so svojou vysnívanou adaptáciou knihy Charlesa Brandta. A už na prvý pohľad ide o projekt, ktorý by nemal šancu v kinách uspieť, pretože žiadny svojprávny producent by na neho neuvoľnil rozpočet. Aspoň nie v tejto podobe. Takmer štvorhodinová gangsterská dráma s hviezdami minulého tisícročia totiž neznie ako niečo, čo by malo pokryť zhruba 175 miliónové náklady.

To, čo nezaujíma radového návštevníka multiplexov však vyvolalo túžobné očakávania milovníkov skutočnej kinematografie (ako to nazýva sám pán režisér). Scorseseho návrat k žánru, ktorý ho preslávil je navyše istený návratom legendárnej hereckej trojice (Robert DeNiro, Al Pacino, Joe Pesci) k ambicióznejším filmom. Čo sa mohlo pokaziť?

Nájomný vrah Frank Sheeran (Robert DeNiro) je Ír pracujúci pre taliansku mafiu, vedenú okrem iného Russellom Bufalinim (Joe Pesci). Ten nad ním drží ochrannú ruku a dohodí mu spoluprácu s Jimmym Hoffom (Al Pacino). Slávny odborársky vodca (v roku 1992 o ňom vznikol veľmi solídny film Hoffa v réžii Dannyho DeVita) však spôsobuje mafii nejednu vrásku.

The Irishman je ďalším skvelým prírastkom do výnimočného Scorseseho portfólia. Je však dosť možné, že mnohým ľuďom nesadne. Poďme si teda na začiatok rozobrať tie problematickejšie (resp. kontroverznejšie) aspekty diela. Väčšina z nich vyplýva z očakávaní.

V prvom rade nejde o divokú jazdu plnú ikonických scén, osobitých filmárskych postupov alebo výrazných dramatických momentov. Fanúšikovia Mafiánov, Kasína alebo Skrytej identity sa na tento fakt musia pripraviť. Je omnoho pomalší, komornejší a staromódny. Vo Vlkovi z Wall Street majster dokázal, že vlak mu rozhodne neušiel, no tentoraz nerozpráva príbeh mladých rozhnevaných mužov, ale starnúcich ľudí, ktorí majú zbesilé roky už dávno za sebou. A tomu zodpovedá aj zvolená forma.

Všetko plynie pomalšie ako sme pri podobnom type filmov zvyknutí. Bleskový strih aj efektné kamerové hrátky vystriedali tradičnejšie postupy a sústredenie na postavy a príbeh. Aj keď aj tu to trošičku pokryvkáva. Autorský rukopis síce občas vystrčí rožky, no nie tak intenzívne, aby to vytrhlo z atmosféry. Viac než Scorseseho mi to pripomínalo počiny Clinta Eastwooda, ktorý sa snaží natočiť niečo v štýle Scorseseho. Následkom toho je štvorhodinovú dĺžku cítiť a rozhodne to celé neubehne ako voda. Je to síce legitímne tvorivé rozhodnutie, no mnohým fanúšikom to spôsobí nepríjemné rozčarovanie.

Takisto toľko diskutované digitálne omladzovanie nefunguje stopercentne. Ide síce o ďalšiu evolúciu tejto technológie, no stále nie je dokonalá. Jediný nepresvedčivý pohyb alebo gesto totiž majú za následok narušenie ilúzie a stratu pozornosti.

A keď už som pri tom nitpickingu, tak ani pri veľkorysej dĺžke sa nepodarilo úplne uspokojivo predať všetky aspekty príbehu (najmä vzťah s dcérou a fungovanie odborov by si žiadali trochu rozpracovať). Predchádzajúce odstavce nemajú pôsobiť ako prehnaná kritika. Iba som sa snažil poukázať na niektoré maličkosti, kvôli ktorým (pre mňa) nie je tento epos absolútnym majstrovským dielom, ale „iba“ ďalším vynikajúcim filmom výnimočného režiséra. Všetko ďalšie totiž spôsobuje nefalšovanú filmovú radosť.

Epický záber je obdivuhodný a všetky nitky komplikovaného príbehu smerujú k záverečnej silnej katarzii. Každá postava má v deji svoje miesto. Dramatické oblúky sa postupom času krásne uzatvárajú a vyvolávajú zamýšľané emócie. Film je poskladaný z troch rôznych častí. Prvá je typickou gangsterkou, druhá politickým thrillerom a záverečná rieši dopady životných rozhodnutí a zmierovania sa so svojimi démonmi. Steven Zaillian je dostatočne skúsený scenárista a rozhodne vie ako adaptovať podobne rozsiahle látky. Jeho spojenie týchto troch filmov je hladké a chce to veľkú dávku talentu, aby tomu tak bolo.

Celé to takisto funguje ako dojímavá rozlúčka tvorcov s týmto žánrom. Podobne ako pri Expendables (aj keď sa tu kvalitatívne aj žánrovo pohybujeme v úplne iných vodách) je tu zúročený fakt, že sa pozeráme na ikony. Ich vzájomné scény sú dychberúcou ukážkou prvotriedneho hereckého kumštu rovnako ako divácky vďačnou hrou na nostalgiu za starými časmi, keď si nezarábali na nájmy v (pod)priemerných projektoch.

Najviac to poteší u Roberta DeNira, ktorý svoju pozíciu žijúcej legendy podkopáva najviac pravidelne. Tu sa však opäť dostal do formy a jeho výkon je dôkazom skutočného majstrovstva. Celý príbeh je rozprávaný z jeho perspektívy a prechody od ambiciózneho začiatočníka, cez skúseného gangstra až po unaveného starca zvláda s vedomím, že ide pravdepodobne o poslednú takto šťavnatú úlohu v jeho kariére.

Podobne sú na tom aj jeho kolegovia. Pacino ide opäť svoj diabolský koncert plný výrazných monológov, ktoré dokážu strhnúť aj toho najväčšieho odporcu ním prezentovaných myšlienok. Nejde však o kompiláciu jeho hereckého The Best of... ale o funkčné a nesmierne chytľavé zosobnenie charakteru Jimmyho Hoffu. A to som si myslel, že Nicholsonova kreácia zo začiatku 90. rokov je neprekonateľná.

Na opačnom konci spektra je Joe Pesci. Svoju živelnosť zo svojich najslávnejších úloh dokonale tlmí a strach nespôsobuje svojim jednaním, ale ťahaním za nitky. Jeho otcovská postava je prekvapivá, no o to pôsobivejšia. Všetky tri legendy si tak koledujú minimálne o oscarovú nomináciu a všetkých ostatných strkajú do svojho tieňa. Najviac to zamrzí pri Harvey Keitelovi, ktorý tu má iba trochu väčšie cameo a je dosť nevyužitý.

Čo sa týka remeselnej stránky, tak tá je neprekvapivo absolútne prvotriedna. Výprava, kostýmy, výber hudby perfektne budujú atmosféru doby. Kameraman Rodrigo Prieto aj strihačka Thelma Shoonmaker sa nesnažia o žiadne exhibície a sú plne v službách formálne umiernenej Scorseseho vízie.

Ten je aj napriek svojmu veku absolútnou špičkou svojho oboru. Vie čo chce povedať a aj ako toho dosiahnuť. Dokonalosť niektorých scén je niečím, o čom môže väčšina súčasných tvorcov iba snívať. Zvolil síce iné výrazové prostriedky, na aké je jeho publikum zvyknuté, no možno aj preto je jeho nový počin niečím viac, než len (očakávanou) variáciou na nesmrteľné klasiky.

The Irishman je vynikajúcim filmom, ktorý aj napriek výhradám dokáže byť strhujúci rovnako ako citlivý. Ide o elegantný old school, ktorý sa z kín už takmer úplne vytratil a je škoda, že si ho musíme užiť pred obrazovkami, namiesto prítmia kinosál. Takisto nie je problém ho vnímať ako labutiu pieseň niekoľkých výnimočných tvorcov, ktorí pripomínajú svoje najlepšie roky. Je to bezpochyby jedna z najväčších udalostí tohto roka a bolo by chybou ju prepásnuť. Aj keď si žiada viac trpezlivosti, na akú sme od tohto štábu zvyknutí.

The Irishman (USA, 2019, 209 min.)
Réžia: Martin Scorsese. Scenár: Steven Zaillian podľa knihy Charlesa Brandta. Hrajú: Robert De Niro, Al Pacino, Joe Pesci, Harvey Keitel, Ray Romano, Anna Paquin, Stephen Graham, Stephanie Kurtzuba ..