BEANPOLE

Ako sa vyrovnať s tragickými udalosťami, ktoré zasiahli takmer každého obyvateľa a prinavrátiť svojej existencii plnohodnotný život? To sú primárne otázky ruského filmu Beanpole (slovenský neoficiálny názov Dlhaňa). Hlavnými protagonistkami sú dve ženy zlomené z hrôz vojny, podobne ako drvivá väčšina ľudí v spoločnosti plnej neistoty a absencie lásky.

Iya máva nekontrolovateľné návaly postraumatického stresu a zvykne sa doslova zaseknúť na dlhé minúty. Bez možnosti automatického „resetu“ je v stave katatónie zahĺbená v spomienkach. Mashin boj s nepriazňou osudu zahŕňa hľadanie správneho partnera pre rodinu. Spolu sa pretĺkajú zničeným mestom, na pokraji chudoby, hladu a strachu. Začína jeseň roku 1945 a v Leningrade stále doznievajú dôsledky takmer tisíc-dňovej okupácie počas 2. svetovej vojny.

Za snímkou Beanpole stojí scenárista a režisér Kantemir Balagov. Tento tvorca má len 28 rokov, ale na plecia si zobral extrémne náročnú látku. Depresívnymi tónmi predostiera stav povojnového Leningradu. Hoci stále ťažký, no v inom nádychu ako v dobe jeho bombardovania. Úloha neľahká, ale o to výraznejšie pôsobí výsledná vyše dvojhodinová poetická dráma.

Nekladie dôraz na obšírnejšie hodnotenie celospoločenskej situácie. Prezentuje skôr paletu mini príbehov, ktoré vzájomnou symbiózou fungujú ako hnací motor filmu. Masha a Iya sa snažia nastoliť vo vlastných životoch poriadok, ale skrz celkové nálady okolia ich núdza nechce opustiť. Úzkosť a skleslosť je prítomná počas celého filmu, či už ide o tragickú okolnosť z úvodných minút snímky alebo pripomienky z frontu prostredníctvom starostlivosti o zranených či nevládnych vojakov. Obe sú diametrálne odlišné (napríklad aj vo vzťahu k mužom), navzájom sa však potrebujú bez ohľadu na škodlivejšie stránky ich súžitia. 

Balagov jemne využíva interakcie a viacpolohovú závislosť postáv na vytvorenie pozoruhodného obrazu povojnovej deštrukcie na mentalite preživších, bez ohľadu na telesné poškodenie. V bezprostrednom kolotoči po vojne miesi vnútorné pnutia medzi existenciou a smrťou, otázky obeti a zadosťučinenia, či morálne škrupule. Platí, že vzhľadom na jeho vek ide o výrazne zložité témy, kde sa dá ľahko skĺznuť do problému.

V pomaly plynúcom deji občas niektoré obsahové prvky mierne strácajú na sile, alebo nedostatočne vyplávajú na povrch. Dramaturgicky príbeh sem-tam pokrivkáva, čo je následok hlavne dlhej minutáže. Niektorých divákov Beanpole pravdepodobne nenadchne, poprípade ani vôbec nezaujme. To je ale prirodzené pre každý nielen artový titul.

Režisér to najviac vyvažuje formálnou rovinou. Precízna kamera a absolútne odzbrojujúce detaily mizanscény vyznievajú ako od ostrieľaného veterána a nie filmára, ktorý ešte nezapíjal vodkou vlastnú tridsiatku (niečo ako pred pár rokmi Xavier Dolan). Náladu filmu podčiarkuje vkusná hra s farbami a tieňmi. Koloruje sa viac do komorných farieb a najviac je vystihnutá beznádej dávkami temnej intimity, ktorá je však miestami až vulgárna a doslovná. Tento kontrast k jemnocitu vykreslenia príbehu je skôr na škodu.

Ak hľadáte filmy, vďaka ktorých viete s postavami intenzívne prežívať pocity na hranici útechy a bolesti alebo ste všeobecne fanúšikmi tretieho úsvitu ruského filmu, Beanpole vás určite nesklame. Navzdory svojej dĺžke a občasnej prázdnote ide o kvalitne hĺbavý film, so skvelým hereckým obsadením a pozoruhodnou formálnou stránkou.

Dylda (Rusko, 2019, 130 min.)
Réžia: Kantemir Balagov. Scenár: Kantemir Balagov, Aleksandr Terekhov. Hrajú: Viktoria Miroshnichenko, Vasilisa Perelygina, Andrey Bykov, Konstantin Balakirev, Kseniya Kutepova ...