ZĽUTOVANIE

Filmy francúzskeho režiséra Arnauda Desplechina (Ismaelove prízraky, Tri spomienky) sú obvykle doplnkami hlavnej kategórie festivalu Cannes. Tvorca sa zameriava na psychologické drámy, často zasadené do prostredia rodného mesta Roubaix. Podobnú kostru má aj jeho posledný film Zľutovanie, ktorý sa uchádzal minulý rok o Zlatú palmu, ale rovnako ako väčšina jeho filmografie nevytŕča z priemeru.

Roubaix patrí do jedného z najchudobnejších okresov a zároveň je imigračnou oblasťou, kde vznikajú strety viacerých menšín, prisťahovalcov a domácich. Ostrieľaný komisár Daoud, o ktorom je známe, že vie kedy kto klame alebo hovorí pravdu, prechádza mestom. Vianočnú atmosféru necítiť, zato chudoby, výtržností a podvodov je na rozdávanie. Komisár do svojho tímu priberá mladého a neskúseného Louisa. Spolu musia vyriešiť zamotaný prípad podpaľačstva, kombinovaný s vraždou starej ženy na mieste, kde podozrivými, či dokonca vinnými nemusia byť nevyhnutne len imigranti.

Desplachin nevsádza na šťastnú kartu. Okrem dvoch zločinov pridáva policajnej jednotke aj prípad zmiznutej dievčiny a znásilnenie maloletej. Dokopy teda štyri rébusy, ktoré sa v rozličných štádiách dôležitosti či závažnosti pripomínajú počas celého filmu. Chvíľu sledujeme paralelné prístupy k vyšetrovaniu zo strany skúseného komisára pri hľadaní zmiznutej, hneď na to roztržité zháňanie dôkazov nováčika pri objasňovaní požiaru.

Potom sa pripomenie tretí zločin a bez definitívneho vyriešenia ktoréhokoľvek z nich pridáva Desplechin ďalší, čím finišuje „quatre épisode“. Ide o zásadný problém Zľutovania. Ak by sa režisér vo svojom scenári zameral skôr na dva súvisiace zločiny a tretím len dotvoril kolorit zdevastovaného okresu, nebola by dramaturgia tak výrazne rozpačitá. Príbehu chýba nosnejšie prepojenie mimo hranice filmového média a zostáva tak uzamknutý priamo v Roubaix, bez možnosti „navštíviť“ iný okres. Minimálne jeden zo zločinov je úplne zbytočný, keďže na pochopenie charakteru komisára Daouda a mizerie prostredia ho netreba.

Apropo samotné postavy sú v detektívnom ponímaní filmu vnímané skôr nešťastne. Nie že by sa nedalo rozumieť ich pohnútkam, ale akékoľvek bližšie skúmanie takmer každej z nich (s výnimkou Daouda) je skôr nezáživné ako obohacujúce a ide ruka v ruke s celkovým vyznením filmu. Vnútorné monológy Louisa a zbližovanie s komisárom z prvej polovice snímky sú slabé prvky na polapenie kompletnej palety diváckych sympatií.

Napriek všetkému si Desplechin poriadne užíva vypäté scény pri vypočúvaniach. Obsahovo neponúka síce nič prevratné (dobrý/zlý poliš, nátlaky, dokazovanie), ale zhruba od polovice filmu sa zameriava výhradne na budovanie hutnej atmosféry pri výsluchoch podozrivých či rekonštrukciu vraždy, čo môže byť pre tunajšieho diváka zaujímavý prvok. Vďaka tomu síce výrazne prepaľuje minutáž, ale krk mu zachraňujú herec Roschdy Zem v úlohe komisára, či obstojný výkon Léy Seydoux.

Zľutovanie má vyhranené mantinely a málo priestoru, aby ste z neho padli na zadok. V holej podstate ide o priemerný film, ktorý nevychádza zo svojej predmestskej ulity, čo je samozrejme veľká škoda. Ak by sa na príbehu miestami ubralo a inde zase rozpracovalo, mohlo ísť o veľmi zaujímavý príspevok do francúzskej kinematografie. Takto z neho je len ďalší dobrý film od Arnauda Desplachina, ktorý sa môže pýšiť tým, že ho uviedli v Cannes. Neurazí, ale pomerne rýchlo vyšumí z hlavy (ak sa tam vôbec stihne usadiť).

Roubaix, une lumière (Francúzsko, 2019, 119 min.)
Réžia: Arnaud Desplechin. Scenár: Arnaud Desplechin. Hrajú: Roschdy Zem, Lea Seydoux, Sara Forestier, Antoine Reinartz ...