ŠARLATÁN

Najnovší film poľskej režisérky Agnieszky Holland sa vracia do československých reálií s príbehom o liečiteľovi, ktorý padne do nemilosti komunistického režimu. Ten sa síce krúti okolo vykonštruovaného súdneho procesu, Holland však natočila skôr charakterovú štúdiu človeka s nejednoznačnou povahou.

Pohľad do vnútra Jána Mikoláška je nosnou témou filmu, v istých častiach nám predsúva korene jeho nepredvídateľnosti, v druhej časti filmu sa zameriava skôr na dobovú prítomnosť, v ktorej na vzťahy s blízkymi aj pacientmi aplikuje počas života nadobudnuté skúsenosti ale aj traumy. Predstaviteľ bylinkára, Ivan Trojan, hrá postavu muža, ktorý nie je nalomený, je zlomený, ale akoby sa časom späť zahojil do jedného dieliku. Mikolášek je tak v Trojanovom podaní na prvý pohľad vyrovnaný charakter, inteligentný, striedajúci však stoický pokoj s výbušnými epizódami. Agnieszka Holland pôvod takéhoto charakteru zasadzuje do prvej svetovej vojny, v ktorej sa mladý Mikolášek (Josef Trojan) učí cynizmu, krutosti a zažíva prvé pocity bezodnej beznádeje. Dá sa povedať, že práve to posledne menované je tým, čo prenasleduje Mikoláška v  živote po vojne. Ako záhradkár sa upne na bylinky, liečiteľstvo a pomoc ľuďom.

Film niekedy liečiteľa vykresľuje ako Božieho človeka s nadpozemským talentom, takmer zázračného deduška. Je však jasné, že to robí skôr pre seba ako pre ľudí, ktorí ho v zdravotných patáliách vyhľadávajú. Tí len majú šťastie, že môžu byť pri tom. Paradoxom je, že Mikolášek svojich pacientov (prominentných aj obyčajných) potrebuje viac ako oni jeho. Či už pacienti alebo František (Juraj Loj), Mikoláškov asistent a milenec, sú záchranou pred terorom beznádeje. Dá sa povedať, že postava je vybudovaná na extrémoch, scenár Mareka Epsteina vyberá retrospektívy výrazne krízových a mimoriadne zlomových okamihov jeho života. Efektívne teda buduje charakter a prenecháva priestor skôr prítomnosti.

Príbeh nie je v žiadnom prípade romantický, vyskytnú sa však úplne idealizované momenty, kedy postavy komunikujú aforizmami a hudba skĺzne do senzačnej, takmer patetickej roviny. Sú to však len momenty, podobne ako chvíle, ktoré sú pre mňa osobne priamo previazané s českým diváckym filmom – takmer komiksové one-linery užívané na odľahčenie filmu. V Šarlatánovi to podľa môjho názoru pôsobí umelo, nútene, použité zo strachu, že si divák vytvorí zlý názor na film, ktorý bol na škále emócii len v modro-sivo-čiernych farbách.

Šarlatán ponúka zvláštny príbeh, zvláštny svojím „zázračnom“, v podstate zvláštny titulnou postavou. Pri jeho sledovaní však máte pocit, že v jeho spracovaní je taktiež trochu "zázračna", niektoré z rýchlych nájazdov na postavu, kompozície obrazu, výstavba veľkých celkov aj detailov je vyslovene krásna, ide však o také záblesky, ktoré vás preberú z dlhších konverzačných či retrospektívnych segmentov. Obraz umiestňuje Mikoláška do veľkých priestorov, má miesta okolo seba aj nad sebou. Vytvára to alegóriu na prírodu, z ktorej Mikolášek vychádza a do ktorej sa bolestne túži vrátiť.

Väzní však samého seba v svojej hlave, veľkosť prírody prenesená do nevyhnutných reálií tmavo a svetlo šedých priestorov je tak len akceptáciou podmienok, ktoré si okolo seba (ne)vedome vytvoril. Kamera Martina Štrbu ho počas filmu niekoľkokrát sníma skrz nejaký predmet – cez dvere, cez okno, cez zábradlie alebo z mierneho nadhľadu. Tým nás dištancuje od hlavnej postavy, stále akoby existovalo niečo, prečo Mikoláška nepochopíme. Možno bolesti vojny, bolesti, ktoré so sebou prináša liečiteľské nadanie, bolesti historických okolností, hoc aj bolesti neumožnenej lásky.

Ako dobová dráma je Šarlatán prijateľnou kino-možnosťou, jeho najväčšou chybou je však hra v istých vodách. Kde by mohol komunikovať náznakmi, opakuje, kde sa pýta, sám je schopný si odpovedať. A pritom, tie záblesky "zázračna“ ukazujú, že na tieto barličky nie je vôbec odkázaný. Divákovi predsúva kompletný obraz, kompletný list, v ktorom je všetko napísané, pre čo najväčšiu zrozumiteľnosť zaradené do kategórií, očíslované, prehľadne pripomienkované, niekedy ešte aj neónovo zvýraznené. Napriek tomu je film zaujímavým príbehom československej histórie s kvalitným obsadením  v inteligentnom spracovaní.

Šarlatán (ČR/SR, 2020, 118 min.)
Réžia: Agnieszka Holland. Scenár: Marek Epstein. Hrajú: Ivan Trojan, Josef Trojan, Juraj Loj, Daniela Voráčková, Melika Yildizová, Jaroslava Pokorná, Jiří Černý, Miroslav Hanuš, Tomáš Jeřábek, Martin Myšička, František Trojan, Václav Kopta, Jan Budař, Martin Sitta, Jan Vlasák ...