KRÁLI VIDEA

Králi videa sú celovečerný dokument o ľuďoch, ktorí v Československu v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia amatérsky dabovali filmy, ktoré sa tu inak nedali vidieť. Hollywoodske blockbustre, talianske gore a mondo horory, nemecké komédie, ale aj švédske porno. Filmy zo západu, ktoré sa sem vtedy kvôli bolševikovi nemali ako dostať a v deväťdesiatych zo zvyku, zo zotrvačnosti a aj preto, že divákom sa nechcelo minimálne pol roka čakať, až film po premiére v kinách vyjde na originálnej VHS. A pirátske kópie boli podstatne lacnejšie. To už ale bolo troška iné, to už naozaj bolo v deväťdesiatkach, potom, ako bolševik padol a už sa mohlo.

Nič viac, nič menej, bizarnosť, ktorá dnešnému dvadsiatnikovi vôbec nemusí dávať zmysel. A vďaka bohu za to, lebo Králi videa sú filmovým svedectvom o temnej minulosti, v ktorej štát chcel kontrolovať ešte aj to, na aké filmy sa budeme dívať. Staré časy, dobré len kvôli nostalgii, časy, čo sa súčasníkovi môžu zdať absurdné, avšak iba dovtedy, ak mu nepripomenieme, že čosi podobné sa deje dosiaľ, len už nejde o amatérske dabovanie videokaziet, ale o amatérsku výrobu titulkov k digitálnym kópiám filmov.

Avšak, takému amatérskemu rýchlodabérovi filmov nikto nikdy nevynadal vo fóre, že mešká a nech si pohne. Na druhej strane, aj vtedy aj dnes sa občas prihodilo také, že ten človek, čo vtedy amatérsky daboval film a dnes vyrába titulky, robil / robí to napriek tomu, že neovláda jazyk, z ktorého vtedy daboval a dnes prekladá.

Pomery sa zmenili, princíp zostal, tieto analógie však v Kráľoch videa nenájdeme a asi dobre, že nie, lebo hoci mne tam chýbajú, tvorcovia sa rozhodli zmapovať akýsi historický fenomén, avšak urobili to veľmi civilným, pokorným spôsobom, v ktorom sa nepúšťajú do divokých interpretácií:

Politických – aj kvôli amatérsky dabovaným VHS tu padol bolševik tak ľahko – o čom nakoniec už vznikol výborný dokument v Rumunsku (Chuck Norris vs. komunizmus);

Estetických – amatérsky dabované VHS tu pomáhali formovať miestny majoritný filmový vkus takým spôsobom, že tu v deväťdesiatych rokoch vyšli na originálnych nosičoch v necenzurovanej podobe aj také filmy, ktoré dnes už jednoducho nezoženieme – nikdy nevyšli na DVD ani na Blu-ray. A nielen u nás, globálne;

Sociologických – amatérsky dabované VHS sú súčasťou paradigmatickej zmeny v uvažovaní o filme – dôsledkom tejto zmeny je existencia filmových databáz, ale aj Kinemy.

A takto by som vedel pokračovať ešte veľmi dlho a všetko by som to vyargumentoval spôsobom vylučujúcim akúkoľvek polemiku. Lenže to by som ten film musel nakrútiť ja a nenakrútil som ho, ale našťastie ho nakrútili iní filmoví fanúšikovia, zapálení, ortodoxní, nadšení, ale pokorne sa držiaci pri zemi, nepúšťajúci sa do ničoho, čo by nemohli podporiť priamo dôkazným materiálom – ukážkami amatérsky dabovaných filmov, ktoré priamo ilustrujú to, o čom v dokumente rozprávajú aj veľmi slávne hovoriace hlavy. Ondřej Neff, žijúci klasik československej sci-fi, Roman Hollý, frontman skupín J.A.R. a Monkey Business a zároveň chlapík, ktorý mal v českej mutácii časopisu Premiere blahej pamäti vlastnú rubriku o tých najväčších filmových obskúrnostiach, frontman Žlutého psa, spisovateľ, publicista a prekladateľ Ondřej Hejma, či jeden z domácich videoherných priekopníkov, František Fuka. A recenzent, prekladateľ a tak ďalej.

To ale len pre tých zvonku, mladších, menej zainteresovaných, nikomu z nás netreba nikoho z vyššie menovaných bližšie predstavovať. Vieme, poznáme, pamätáme si, sme v obraze a preto sa nám budú Králi videa páčiť. Nadchnú nás, očaria, vrátime sa vďaka nim do čias, v ktorých sa doslova rodil filmový dnešok.

Tu kdesi sa z Kráľov videa stáva nie historický dokument, ale film o prítomnosti. Dokument nakrútení fanúšikmi, ktorí sa však pri jeho nakrúcaní dokázali odosobniť, zriecť sa fanúšikovstva, vystúpiť z neho (a nepochybujem, že za cenu veľkého sebazaprenia), aby nakrútili nie film, čo by videli radi oni sami, ale film, ktorý si môže pozrieť doslova hocikto a dozvie sa v ňom čosi, čo dosiaľ nevedel. Ťažko sa mi to predstavuje, lebo nie som takýto divák, ale v tom filme to je. Objektivizovaná výpoveď o historických faktoch dotýkajúcich sa distribúcie a lokalizovania filmov v ére technológie VCR. Zaujímavé, samo osebe zaujímavé, bez kontextov.

Film o minulosti, ktorý je ale definovaný prítomnosťou aj preto, že vznikol aj vďaka crowdfundingovej kampani. Film, ktorý je sám výrazom lásky k filmu, ale nie je touto láskou obmedzovaný, čo je znovu čosi, čo dnes považujeme za samozrejmosť, ale to len preto, že film, film ako taký, už nie je ich, ale je náš.

A nie, neuletel som, ani som sa nezbláznil, len sa na relatívne malej ploche snažím pomenovať čosi, o čom by sa dala a mala napísať kniha. Niekoľko kníh. Sú sekvencie, v Kráľoch videa, v ktorých vidíme, že sa dabovali rôzne filmy. Dominuje osemdesiatkový mainstream, Rambovia, Predátori, Americkí ninjovia, Návraty do budúcnosti, Hriešne tance, táto liga. Už na nej je pozoruhodné, že v rámci rýchlodabingu sa príliš nerozlišovalo medzi tým najprudším hollywoodskym mainstreamom, blockbustermi a filmami nakrúcanými direct to video – teda takými, čo vôbec neboli distribuované v kinách, ale vychádzali rovno na videu. V deväťdesiatkach je toto ešte zjavnejšie, tu však oná mnohosť a všehochuť nekončí, dabovali sa totiž aj z dnešného uhla pohľadu vysoko artové, ambiciózne snímky, ktoré reprezentovali celkom odlišnú filmovú estetiku.

A tak sa vtedy a tam dali na amatérsky dabovaných pirátskych VHS vidieť filmy, ktorého okrem toho nosiča vlastne nemali nič spoločné, čo znamená, že filmy sa k divákom dostali bez zastrešenia akousi inštitucionalizovanou povesťou. Dôležité bolo len, že sa niekomu páčili, komukoľvek, hocikomu. Nie filmovému establishmentu, vedcom, kritikom, recenzentom, ktorí strážili akúsi estetiku a tvoril a deformovali dejiny filmu, ale divákom, nám, ľudu, nadšencom, fanúšikom, ktorí sa najprv do filmu zamilovali, do akéhokoľvek filmu, a niektorí ho potom ja študovali a iní nie, ale to už je vlastne jedno, lebo láska pretrvala. Film zbavený akéhokoľvek snobizmu, čosi, čo je dnes absolútne samozrejmé, ale v osemdesiatkach to znamenalo totálne guerrillový prístup.

Tak veru, a o tomto predovšetkým, o tomto sú Králi videa. O tom, ako fenomén VCR, lokálne a vďaka rýchlodabingu vlastne aj globálne, definitívne zmenil spôsob, akým sa pozeráme na filmy. 

Filmy už nie sú čosi, na čo nemáme dosah, naopak, filmy sú dosiahnuteľné, filmy sú samozrejmou súčasťou nášho kultúrneho prostredia. Ako knihy a hudobné nahrávky, máme ich doma, na dosah. Vďaka technológii VCR sa prvý krát v dejinách kinematografie film v masovom meradle vyslobodil z kinosál, zovšednel dokonca tak veľmi, že už o ňom dokonca ani automaticky nemusíme uvažovať ako o umeleckom druhu.

Prečo by sme aj, keď film je médium.

Ale k veci.

Vďaka VHS sa filmy z čohosi relatívne neprístupného zmenili na čosi prístupné. Ľudia, ktorí mali radi filmy si ich zrazu mohli kedykoľvek pozrieť znova. Nie v kine, nie v televízii, ale doma na videu, vtedy, keď oni mali chuť. Hocijaké filmy, nové, staré, aj tie najstaršie, filmy, o ktorých si dovtedy napríklad mohli len čítať.

A toto sa deje dodnes, toto je kontinuita, Králi videa sú z toho uhla pohľadu o tom, ako sa rodila naša filmová prítomnosť.

Divácka – teda to, ako sa na filmy dívame, kritická – teda to, ako o filmoch uvažujeme, ako sa o nich zhovárame, ako o nich premýšľame a umelecká, teda to, ako filmy nakrúcame.

Nie my, ale Quentin Tarantino, Matthew Vaughn, Sam Raimi, Edgar Wright, Peter Jackson, Christopher Nolan a celá plejáda dnes mimoriadne významných filmárov, ktorí najprv, v detstve a mladosti boli fanatickými divákmi filmov a keď už si pozreli všetky, začali nakrúcať vlastné. Tarantinov mýtus o šialencovi z videopožičovne nakoniec poznáme všetci a kto nevidel jeho Pulp Fiction práve s amatérskym rýchlodabingom, prišiel o veľa.

Ale to len tak, aby bolo jasné, že nehovorím z cesty, len som sa nechal uniesť.

Vlastne len toto som na záver chcel:

Králi videa sú filmom tom, ako technológia VCR vyrvala film z pazúrov akéhosi filmového establishmentu s patentom na vkus i rozum a dala ho rúk nám, divákom.

Nič viac, nič menej.

Za mňa osobne čistých sto percent, pokojne stodvadsať, ale že Králi videa nie sú môj film, ale náš, dohodnime sa na elegantných osemdesiatich.

PS: Možno sa tu kdesi pod recenziou objavia komentáre. Názory čitateľov, ktorí ich tam napíšu, lebo sa im zdajú dôležité. A že môžu, v presvedčení, že ich názor zaujíma ešte niekoho ďalšieho, alebo len preto, aby zo seba dostali čosi von. Aby sa podelili. Do diskusie o filme sa zapoja jeho potenciálny diváci. Nebyť VHS, nič také by sa nedialo. A z tohto uhla pohľadu sú Králi videa aj o kontinuite. Žiadna dávna minulosť, ale začiatok toho, ak dnes žijeme filmom.

Králi videa (Slovensko, 2020, 78 min.)
Réžia: Lukáš Bulava. Scenár: Petr Svoboda. Kamera: Albert Loprais, Aleš Špidla. Strih: Peter Pavlík. Hudba: Tomáš Pletnický. Účinkujú: Ondřej Hejma, Zdeněk Troška, Roman Holý, František Fuka, Dana Hábová, Ondřej Neff, Petr Šaroch, Jozef Šedý, Pavel Hewlit, Miroslav Táborský ...