I'M THINKING OF ENDING THINGS

Veľmi krátko po Tenete dostávame opätovne možnosť potrápiť svoje mozgové bunky. Tentokrát nám ju ponúka Netflix, čo možno považovať za vcelku slušný paradox. Táto snímka totiž dokonale obíde majoritné zloženie jeho štandardného publika. Na rozdiel od Tenetu sa v tomto prípade budeme sústrediť najmä na hlboké vnútro a psychiku postáv.

Dokonca si trúfalo dovolím tvrdiť, že Nolanova myšlienka: „Nesnaž sa to pochopiť, musíš to cítiť,“ pasuje na novinku od Charlieho Kaufmana ešte o čosi viac ako na jeho aktuálny kinohit. Tá disponuje prvkami príznačnými pre niekoľko rôznych žánrov, ale v prvom rade ju možno klasifikovať ako mrazivú drámu s depresívnym názov I'm Thinking of Ending Things.

Tí, ktorí poznajú scenáristické špecifiká oscarového Kaufmana (V koži Johna Malkovicha, Večný svit nepoškvrnenej mysle, Synecdoche, New York) vedia, že jeho prácu definujú témy s filozofickým a melancholickým podtónom a s častými snovými, či surrealistickými pasážami. Ich súčasťou sú úvahy o živote a smrti a ľudská potreba za sebou niečo zanechať. Rovnako ako v týchto filmoch, aj v I'm Thinking of Ending Things, ktorý sa opiera o knižnú predlohu Kanaďana Iaina Reida sa experimentuje s časom, no najmä s postavami.

Ak by sme chceli až priveľmi jednoducho zhrnúť jeho obsah, mladá žena (Jessie Buckley) vyráža so svojím čerstvým priateľom (Jesse Plemons) počas zúriacej snehovej búrky na ich odľahlú farmu na návštevu rodičov. Akonáhle však začneme prenikať pod povrch tohto príbehu, je jasné, že sa za ním skrýva omnoho viac. A dokonca ide možno o jeden z najoriginálnejších počinov tohto roka.

Dej dokáže vtiahnuť už od prvej minúty. V úvodných záberoch prechádzame očami po kvetovaných tapetách a rôznych iných predmetoch vynímajúcich sa v prázdnom dome. Následne kamera Łukasza Żala (Ida, Studená vojna) zachytí opustenú hojdačku. Ľudská prítomnosť, ktorá by týmto veciam vniesla život dokonale absentuje. Iba v pozadí počujeme predslov v podobe ženského hlasu, ktorý zasnene uvažuje o tom ako sa nedokáže zbaviť myšlienky so všetkým skoncovať. Následne cituje slová svojho priateľa Jakea: „Niekedy je myšlienka bližšie k pravde a realite, než k činu. Môžeš robiť a hovoriť čokoľvek, ale nemôžeš predstierať myšlienku.“

Yvonne či Lucy, študentka kvantovej fyziky alebo maliarka...? Meno hlavnej predstaviteľky a jej profesia sa počas deja záhadne menia. Jej vzťah s Jakeom je prakticky ešte v začiatkoch, no už teraz je neistý a plný pochybností. Rodinná farma v snehovej metelici uprostred ničoho a v nej kŕčovitá matka a otec, ktorému vynecháva pamäť. Do toho neustále sa vracajúce zábery na školníka v zrelom veku osamelo sa pohybujúceho po areáli školy. Na prvý pohľad zmätok, ktorý vyžaduje sústredenosť a rozhodne aj vcítenie sa do hlavných postáv.

Celý film je popretkávaný odkazmi na filmové tituly, či na myšlienky známych spisovateľov a maliarov. Aj skrz ne je skúmaný význam ľudskej existencie, ktorá častokrát viazne v mori drobných životných rutín, pohltená vlnami každodennej všednosti a končiaca svoju púť bolestivou starobou. Konečná životná fáza je jednou z veľkých tém, ktorú si Charlie Kaufman (v prípade tohto filmu režisér, scenárista a aj producent) vzal na mušku. Koľko činností denne robíme preto, lebo naozaj chceme a nie zo zvyku, z pohodlnosti či z dôvodu potláčania vlastného ja a potreby byť podľa predstáv druhých? Nakoľko zdravé je držať sa falošnej nádeje, že sa niečo raz zmení, miesto toho, aby sme v ústrety prijali aktuálny stav?

Či už je názov filmu myslený doslovne alebo ide o koniec určitej životnej etapy či partnerského vzťahu, je nosnou témou celého filmu. Pochopenie všetkých zdanlivo nesúvisiacich vecí a bizarných scén dostáva svoje rozuzlenie v podobe indícií, ktoré sú divákovi podsunuté počas poslednej pol hodiny. V určitých smeroch je však film otvorený rôznym interpretáciám a jednotlivé pasáže disponujú tak výbornými dialógmi, že by sa dali rozoberať doslova aj dlhé hodiny (napríklad zmrzlinová scéna v meste Tulsey Town). Spomínaný anglický básnik William Wordsworth povedal, že vnímavá ľudská duša dokáže odhaliť, či rozoznať pravdu. Takou musí byť aj tá divákova, pretože inak ju táto filozofická púť plná dvojzmyslov, alegórií a metafor nebude baviť dlhšie ako štvrť hodiny.

Bola by to ale obrovská škoda, pretože I'm Thinking of Ending Things je výnimočným filmom, ktorý je zvládnutý či už po scenáristickej, tak aj po hereckej stránke, v ktorej exceluje dvojica Jessie Buckley a Jesse Plemons a rovnako výborní sú aj rodičia v podaní Toni Collette a Davida Thewlisa. Svojské hlavné postavy vidíme častokrát iba rozmazané cez zapnuté stierače na aute a clonu vytvorenú snehovým závojom, čím sa Kaufman pekne vyhráva s prostredím a núti našu pozornosť upriamiť najmä na ich vnútorné prežívanie.

Nový film Charlieho Kaufmana je znepokojivý, depresívny a opäť experimentuje s mierou manipulácie ľudskou mysľou. Minutáži by sa hodilo mierne okresať, posledná pol hodina začína máličko škrípať a naberá tak trochu iný muzikálny nádych. No na druhej strane je obsahovo nevyhnutná a mnohé divákovi objasňuje. Osamelosť, nenaplnené sny, krehkosť duše, nihilizmus.

I'm Thinking of Ending Things nie je štandardným výletom za rodičmi, ide o cestu utrápenej ľudskej mysle, ktorá zúfalo potrebuje určité spomienky vytesniť z hlavy a konečne si odpustiť. Máte odvahu vydať sa na túto trpkú cestu spolu s ňou?

I'm Thinking of Ending Things (USA, 2020, 134 min.)
Réžia: Charlie Kaufman. Scenár: Charlie Kaufman, Iain Reid (kniha). Hrajú: Jesse Plemons, Jessie Buckley, Toni Collette, David Thewlis, Guy Boyd, Hadley Robinson, Abby Quinn ...