CHĽAST |
CHĽAST |
Filmový festival v Cannes ochromila koronakríza podobne ako ostatné kultúrne podujatia. V žiadnom prípade však neoslabila výber kvalitných snímok. Dôkazom je aj najnovšia snímka Thomasa Vinterberga Chľast. Dánsky tvorca je stále vo forme a kvalitou kopíruje úspešný Hon. Navyše je jeho najnovší titul divácky atraktívny a napriek existenciálnej ťažobe i pomerne ľahko čitateľný.
Vinterberg je miláčikom francúzskeho festivalu podobne, ako bol v minulosti jeho krajan Lars Von Trier. Porota nikdy neprehliadne jeho majstrovstvo v rozprávaní príbehov a emocionálnom obnažovaní charakterov. Tento rok tomu nebolo inak. Prvýkrát v histórii festivalu sa však nekonalo tradičné odovzdávanie ocenení (s výnimkou roku 1948, kedy sa festival pre finančné problémy nekonal vôbec). Ekvivalentom prestížnych ocenení sa stal tzv. Cannes label. Pod túto značku sa zaradili filmy, ktoré by si známe ceny za normálnych okolností dozaista odniesli. Chľast (Druk) medzi ne právom patrí.
Veľavravný a zároveň pre mnohých príťažlivý názov filmu napovedá, čo bude hlavnou veličinou rozvíjania príbehu a príčinou i následkom zvratov. Alkohol zamáva životmi štvorice priateľov a vymaniť sa z jeho pazúrov vôbec nebude ľahké. Na začiatku príbehu stojí jeden malý experiment. Učitelia a kolegovia si chcú overiť teóriu, podľa ktorej sa rodíme s absenciou pol promile alkoholu v krvi. Aby sme boli uvoľnenejší, spontánnejší a tvorivejší, mali by sme si ho neustále dopĺňať. Kamaráti sa rozhodnú túto tézu overiť v praxi a začať si dopĺňať hladinu alkoholu v práci i v každodennom živote.
Ako prvý uvedie experiment do praxe Martin v podaní Madsa Mikkelsena. Ten zjavne najväčšmi potrebuje nový popud, inšpiráciu a hlavne znovu objaviť chuť do života. ČI ide o bežnú krízu stredného veku, alebo ho životná rutina zahnala do kúta, nie je celkom jasné. Vidíme len, ako ho opustil životný elán, ocitol sa uprostred duševnej vyprahnutosti, otupenosti a očividnej vyhorenosti. Do jeho zdanlivo spokojného manželstva sa vkradla prázdnota, s manželkou sa odcudzili a žijú skôr vedľa seba ako spolu. V práci to nie je o nič lepšie. Na hodinách dejepisu žiakov nudí a v roztržitosti a nesústredenosti odovzdáva zmätočné informácie. Dávne ambície odložil, koníčkom sa nevenuje. Vie, že sa musí niečo zmeniť.
Experiment s alkoholom mu preto znie ako spásonosná myšlienka a s vervou ho preto podstúpi. Pridajú sa aj ďalší traja kamaráti a ich hodiny v škole odrazu vyzerajú celkom inak. Žiaci sú z ich inovatívnych vyučovacích metód nadšení a podgurážení učitelia nájdu vo svojom povolaní opäť záľubu. S jedlom však rastie chuť a štvorica pedagógov sa začne posilňovať čoraz väčším množstvom zradného moku. Povedie ich štúdia k vrcholu sebauvedomenia alebo k osobnostnému pádu?
Hoci sa môže zdať, že dánsky tvorca s témou alkoholu nič prevratné neprinesie, opak je pravdou. Tým, že nemoralizuje ani nedémonizuje, odkláňa sa od konvenčnej interpretácie námetu. Tak ako to uňho býva zvykom, ide až na duševnú dreň pozorovaného hrdinu. Nič mu neuľahčuje, ale skúma ho v najodpudivejších momentoch a čaká, kým sa odrazí od dna. V zásadách východzieho dánskeho dogmatického hnutia je surový a naturalistický. Svoje subjekty sníma z nepríjemnej blízkosti a všetko si musia vytrpieť.
Existenciálna kríza zdeformovala hlavného hrdinu a viedla k núkajúcej sa parafráze večnej hamletovskej otázky „Byť či nebyť?“ na „Piť či nepiť?“. V tejto filmovej výpovedi je však medzi nimi celkom výstižná paralela a stáva sa aj podnetom pre odľahčené momenty. Vinterberg sa preto nevyhýba vtipným či smutno-smiešnym situáciám, ktoré ľudia pod parou priťahujú. Bez zábran, s ľahkosťou a s tým spojeným situačným humorom rád divákovi sprostredkúva okamihy, aké väčšina opitých ľudí zažíva a neskôr sa na nich spolu s ostatnými zúčastnenými v spomienkach dobre zabáva.
Preto režisér spolu s osvedčeným scenáristom Tobiasom Lindholmom, ktorý sa podieľal aj na scenároch k filmom Submarino, Hon a Komúna, vystaval príbeh na dvoch stranách mince. Triafa sa do krutých následkov zvýšenej konzumácie alkoholu, no tekutú drogu prezentuje aj v inšpiratívnej rovine. Tak ako u niekoho prebudí sebadeštrukciu, u niekoho môže viesť aj k sebauvedomeniu. Hranica je však veľmi tenká.
Mikkelsen je ako Martin zosobnením tejto metaforickej hranice. Pije ako Dán a scenár ho vedie až do krajnosti. Herecky to nielenže ustál, no prekonal aj učiteľa z Honu. Skvele mu sekundujú i drukujú jeho kolegovia - učitelia v podaní Thomasa Bo Larsena (Hon), Larsa Rantheho (Hon) a Magnusa Millanga (Komúna). Ich zostava pôsobí odzbrojujúco tragikomicky a veľmi skoro si vyslúži divákove sympatie.
Na pozadí nakrúcania filmu oslavujúceho hedonizmus stojí osobná tragédia samotného tvorcu. Pôvodne mala mať Mikkelsenova postava syna a dcéru a tú mala stvárniť režisérova dcéra Ida Marie. Zahynula však pri autonehode len štyri dni pred začiatkom nakrúcania. Snímka je venovaná jej.
Trpká príchuť osobnej straty stojí v protiklade k filmu, ktorý napriek odvrátenej strane závislosti má byť najmä oslavou života aj so všetkými nástrahami a pokušeniami. Na pomoc si autori vzali Kierkegaardovu analýzu úzkosti, pričom odkazuje na zlyhania a ich následnú akceptáciu. Len tak môže podľa neho človek prijať sám seba a milovať život a druhých.
Do Chľastu sa dá ľahko zamilovať. No čaká na vás buď trpké vytriezvenie, alebo katarzná eufória. Vinterbergovo majstrovstvo spočíva v tom, že pod jeho vedením môže ísť o oba pocity súčasne.
Druk (Dánsko, 2020, 116 min.)
Réžia: Thomas Vinterberg. Scenár: Tobias Lindholm, Thomas Vinterberg. Hrajú: Mads Mikkelsen, Thomas Bo Larsen, Lars Ranthe, Magnus Millang, Maria Bonnevie, Susse Wold, Albert Rudbeck Lindhardt, Martin Greis-Rosenthal ...