MANK

David Fincher prináša projekt, ktorý mal vzniknúť ešte koncom 90. rokov a plní si svoj filmársky sen. Stáva sa tak 6 rokov od jeho ostatného filmu, navyše v „covid roku“ a na Netflixe...

Viacerí o ňom tvrdia, že je najlepším režisérom svojej generácie. Je známy svojim žánrovým cítením (neo-noiry Sedem a Hra), popri žánrovej štylizácii (neobíďme ani kultovú adaptáciu Klubu bitkárov) sa však neskôr osvedčil aj ako „kriminalista“, sčasti „dokumentarista“ a začal byť fascinovaný pitvou času (Zodiac, Podivuhodný prípad Benjamina Buttona, Sociálna sieť), pričom v temnom thrilleri bol stále doma (Muži, ktorí nenávidia ženy). Od štúdie manželstva v thrillerovom obale (Stratené dievča) sme však od Davida Finchera nevideli žiaden film; v ostatných rokoch sa venoval seriálovej tvorbe (Mindhunter).

Fincherov celovečerný comeback je venovaný Hermanovi J. MANKiewiczovi, oscarovému spoluscenáristovi Občana Kanea (1941), jedného z najzásadnejších filmov všetkých čias. Nesmrteľná snímka vtedy iba 25-ročného debutujúceho režiséra Orsona Wellesa premenila z 9 nominácií na Oscara len jednu jedinú, a to práve za scenár pre „Manka“... a Wellesa. O skutočných zásluhách na tomto úspechu viedli títo páni dlhoročné spory. (1)

O scenár sa postaral Fincherov otec Jack Fincher (1930-2003) a pôvodne mal tento projekt vzniknúť hneď po Hre (1997) a v titulnej úlohe s Kevinom Spaceym. Prešli dve dekády, do kože Manka sa prevtelil Gary Oldman, Fincher si za kameru pozval Erika Messerschmidta z Mindhuntera a príbeh o tvorivom autorskom procese nakrútili na čiernobiely digitál. Výsledkom je krásna retro pocta a jeden z najlepších filmov o filme za ostatné roky.

Aby ste však nemali mylné očakávania, je potrebné si ujasniť, že Mank nie je film o Občanovi Kaneovi, ani celovečerný „Making-of“ ani typická biografia jeho (spolu)scenáristu. Oslavovanému filmu dodáva „len“ spoločenský a osobný kontext a popisuje, v akých podmienkach vznikal jeho scenár, čo všetko mu predchádzalo, teda aj čím/kým sa inšpiroval. Je to retrospektívne vyskladaný príbeh o hollywoodskom „dvornom šaškovi“, scenáristovi a alkoholikovi (v tých časoch boli tieto pojmy takmer synonymami), ktorý najlepšiu prácu svojej kariéry napísal na základe toho, čo v 30tych rokoch navnímal v hollywoodskej smotánke.

Scenár, ktorý nie je ani nechce byť doslovným, ráta s pripraveným a znalým divákom. David O. (Selznick), Levík Leo, L. B. (Mayer), horory štúdia Universal, Josef von Sternberg, politické dianie v Európe, Upton Sinclair, veľká hospodárska kríza, voľba kalifornského guvernéra v roku 1934, nástup zvuku do filmu... To všetko sa tu mihne a spomenie bez hlbšieho rozvádzania. Fincher nemá priestor riešiť faktografické veci do hĺbky, načrtne ich a po chvíľke príde stmievačka a ideme ďalej. Aj Mankove ironické vtípky (napr. o 30 metrov vysokom King Kongovi) si vyžadujú elementárnu znalosť dobových titulov.

Fincher umne spája modernú filmarinu s tou klasickou. Od začiatku sme vtiahnutí pôsobivými „nebeskými“ otváracími titulkami (naposledy si takéto výborné retro intro pamätám pri Mužovi, ktorý nebol od bratov Coenovcov). Máme tu viaceré trademarky klasického Hollywoodu: scény s použitím zadnej projekcie ako pozadia (cesta autom), neobvyklé uhly kamery (točiaca sa minca na zemi), extrémne podhľady pomaly od podlahy (typické pre Orsona Wellesa), pri ktorých nad hlavami postáv vidíme priamo strop interiéru či štýlovú dvojexpozíciu z volebného večera. Aj niektoré dialógy sú robené na starý štýl, keď kamera sníma jedného tesne spoza hlavy druhého.

Režisér tiež často komponuje záber do hĺbky: či už je sám kreatívny alebo cinefilne hravý, a neraz ide o vedomú vizuálnu referenciu na Občana Kanea. Spomenúť musíme z ruky vypadnutú prázdnu fľašu (ktorou Fincher šikovne definuje Mankovo vlastné „Rosebud“), prejav L. B. Mayera alebo snímanie Wellesovej postavy z podhľadu pri jeho agresívnom geste. Škoda len, že film vznikol na digitál a nie na klasickej filmovej surovine. Mohla to byť o to väčšia pocta dobe, keď sa nakrúcali tzv. únikové žánre ako gangsterky, muzikály, horory či screwball komédie. 

Nasvietenie je samostatnou kategóriou. Fincher s atmosferickým svietením pracoval už v Sedem (svietenie len baterkami či lampami) a v Hre (atmosféra nočnej ulice), pri čiernobielom materiáli je to však predsa len náročnejšie. Kľúčové je v Mankovi najmä zadné svetlo nasvieťujúce interiéry z vonku. Tento postup dá vyniknúť atmosferickým tieňom žalúzií (obľúbený to neskorší fetiš filmu noir) či mrakom cigaretového dymu vynímajúcim sa vo svetle, ktoré preniká tmou. Svetlo tu hrá rolu aj pri stmievačkách, pri ktorých má neraz „posledné slovo“ zdroj svetla ako napr. filmový reflektor či pouličná lampa.

Vizuálna retro krása je korunovaná dvoma technicky i dialógovo majstrovskými scénami (oba honosné večery u Williama Randolpha Hearsta). Kadencia strihu je samozrejme moderná; uhly kamery s viacerými obrazovými plánmi však vedome evokujú Občana Kanea a Wellesove invenčné postupy. Za pozornosť stojí aj strih vo forme už spomínanej, dobovej stmievačky. Výprava, zvuk a hudba osvedčenej dvojky Reznor-Ross (melancholické tóny strieda veselý swing) takisto korešpondujú s 30tymi rokmi. (2) 

Aj herecky je Mank presný. Ťahá ho samozrejme Gary Oldman, pri ktorého výkone okamžite zabudnete na plejádu jeho ikonických úloh a naladíte sa na večne ironického komentátora spoločenských večierkov, ktorý reže do živého a to nielen vtedy, keď má tú správnu „hladinku“. Celé vedľajšie obsadenie ťaží z minima maximum: sympatická blondína Amanda Seyfried je ako herečka Marion Davies a zároveň Hearstova milenka kúzelná; Tuppence Middleton zasa veríte každý dotyk a pohľad smerom k manželovi na znak, aby brzdil; Charles Dance (známy z Hry o tróny a Koruny) v úlohe suverénneho mediálneho magnáta spája prirodzenú autoritu so stoickým pokojom a Tom Burke veľmi presne imituje Wellesa: ako barytónovým hlasom, tak výrazom tváre či gestami. (3)

V prípade nového Finchera badať paralelu s ostatným Tarantinom. Na režisérove pomery ide o výrazne nedivácky film určený cinefilom, ktorí si aktívne napozerávajú klasický Hollywood 30tych-40tych rokov. Poznať dobu, fakty a spôsob vtedajšieho nakrúcania je nespornou výhodou. Fincher je späť a zároveň nie je. Nevrátil sa ako tvorca, ktorý sa zadefinoval temnými žánrovkami a procedurálnou pitvou času. Mank je jeho vysnívaný projekt, filmový dlh voči zosnulému otcovi, poctou starému Hollywoodu a zároveň Občanovi Kaneovi dodáva kontext. Je to však dielo, ktoré pre plné docenenie patrí do kinosály a nie na monitory či obrazovky. Urobte si preto doma podľa možnosti čo najväčšiu tmu a ticho a nechajte nedôveru pred dverami.

PS: Som presvedčený, že po opakovanej domácej projekcii bude Mank ešte silnejší.

Mank (USA, 2020, 131 min.)
Réžia: David Fincher. Scenár: Jack Fincher. Kamera: Erik Messerschmidt. Hudba: Trent Reznor, Atticus Ross. Hrajú: Gary Oldman, Amanda Seyfried, Lily Collins, Charles Dance, Tom Burke, Joseph Cross, Tuppence Middleton, Leven Rambin, Tom Pelphrey, Arliss Howard, Sam Troughton a ďalší.

(1) Na túto tému odporúčame aj dokument The Battle Over Citizen Kane (1996) a televízny film RKO 281 (1999).

(2) Je nad slnko jasné, že Mank bude figurovať vo viacerých (nielen technických) oscarových kategóriách a nezostane len pri nomináciách. Aj napriek tomu je nutné druhým dychom dodať, že aj keď je akademicky vďačný, nie je tu cítil oscarový kalkul ako v prípade Benjamina Buttona.

(3) Vo filme je aj postava Mankovho mladšieho brata – režiséra a scenáristu Josepha L. Mankiewicza. Aj napriek Mankovmu scenáristickému úspechu s komplexne fenomenálnym Občanom Kaneom, bol jeho brat filmársky predsa len úspešnejší. Získal dve sošky Oscara za réžiu, a to dokonca dva roky po sebe (List trom manželkám, 1949; Všetko o Eve, 1950), jednu za scenár (List trom manželkám), postaral sa o kultovú romantickú fantasy The Ghost and Mrs. Muir (1947) a režijne sa tiež spolupodieľal na legendárnej Kleopatre (1963).