MA RAINEYS BLACK BOTTOM

Filmové spracovania divadelných hier býva občas ťažké utiahnuť. Divák totiž aj bez akejkoľvek znalosti zdrojového diela nemôže nemyslieť na obmedzenia, ktoré si so sebou príbeh presunom na plátna prináša. Vo veľkej miere sa to darí muzikálom – tie na plátnach objavujú pre divadlo neuskutočniteľné možnosti. Divadelná hra prevažne dodržuje jednotu času, miesta a deja. To je jej atribút, prvok, ktorý drámu nemusí obmedzovať. V kinematografii je to ale o niečom úplne inom. Dej, postavy, posolstvo, historický či sociálny kontext môže na plátne fungovať veľmi dobre, niekedy sa však z titulu stane záznam divadelnej hry, čo je, bohužiaľ aj prípad adaptácie drámy Augusta Wilsona "Ma Rainey's Black Bottom"/Ma Rainey – matka blues.

Príbeh je pomerne jednoduchý a komorný, hoc funguje (prirodzene problematike vo svojom jadre) vo viacerých plánoch. Štvorica muzikantov prichádza v roku 1927 do nahrávacieho štúdia v Chicagu, aby ako sprievodná skupina bluesovej superstar Ma Rainey nahrali album. Najmladší zo skupiny, trumpetista Levee začína čoraz viac ukazovať svoje ambície. Kým čakajú na hlavnú hviezdu, dôjde k nejednej výmene názorov. Atmosféra v štúdiu sa zmení len čo hviezda dorazí. Fyzicky aj charakterovo citeľná žena drží v šachu celé svoje okolie, aspoň na prvý pohľad. Speváčka dobre vie, čo robí a nezaujíma sa o to, ako na svoje okolie vplýva, jednoducho to nepotrebuje. Napriek peripetiám album hudobníci dokončia, čo ale ešte neznamená, že nahrávací deň sa aj úspešne skončil.

Silným prvkom spracovania je jeho herecké obsadenie. Glynn Turman, Colman Domingo a Viola Davis začínali v divadle, sú rovnako filmoví ako divadelní herci, čo je na ich herectve jasne poznať. Davisová bola istý čas jednou z najobsadzovanejších herečiek na Broadwayi, úspech dosiahla aj vo filme. Tu sa jej herectvo prelína – využíva divadelnú masku (zloženú z polo-roztečeného makeupu, potu a strieborného chrupu), svoj fyzický zjav, hlas a štýl reči, kričí, spieva, hýbe sa, je prítomná aj v scénach, v ktorých nie je, neviete na ňu zabudnúť. Výkon však nepripomína exhibíciu, hrá aj v odtienkoch, kde tu sa vyjadruje tvárou tak nebadane, že v divadle by si to nevšimol ani prvý rad. Sprievodná skupina hudobníkov nie je ani zďaleka len sprievodnou skupinou hercov, každý z nich je zapamätateľný a herecky, rovnako ako príbehovo, významný. Veľa sa hovorí o poslednej úlohe Chadwicka Bosemana a právom, je fantastický.

Ani fantastickí herci vám však nevezmú pocit divadelnej hry. Ono to zas až tak nevadí, ak však chceme hodnotiť snímku ako film, skončíme veľmi rýchlo, keďže toho v diele toľko nenájdeme. Jediným, skutočne kinematografickým momentom je možno montáž pri nahrávaní hlasového intra koktajúceho Sylvestera. Rýchle strihy, opakovanie záberov, stupňujúca sa frustrácia dokážu povedať veľa bez slov (i keď sa scéna končí zbytočným uchýlením sa k slovu – „pokus číslo šesť“, „pokus číslo sedem“.). Opäť, ani herectvo nie je lepšie vďaka prenosu na plátno, väčšinou nie je tak náznakové, nepatrné, aby ho dokázal zdôrazniť len detail. Ten niekedy polichotí, zaobišli by sme sa však aj bez neho. Scenár je viac-menej uhovorený, len málokedy je v snímke ticho. Dialógy fungujú, pri adaptácii úspešnej divadelnej hry by však bolo prekvapivé, keby nefungovali – najmä s týmto obsadením.

Absolútnou doménou je sociálny a historický kontext snímky, pripomínajúci skúsenosti afroamerickej komunity so žánrom blues (vzájomne späté už od počiatku žánru). Každý, aj ten, ktorý to vedieť nechce, vie o útrapách tejto časti obyvateľstva, vie aspoň niečo o otroctve, o legálnom, no o to horšom zaobchádzaní s nimi a upieraní základných ľudských práv hneď niekoľko storočí.

PRÍBEHOVÁ INTERPRETÁCIA, POZOR MOŽNÝ SPOILER

Úplne záverečná scéna je symbolickým posunom vo vzťahu afro-amerického a bieleho obyvateľstva súdobej Ameriky. Vzťah, exploatačný a násilný sa zrazu presunul do menej badateľnej roviny, menej násilnej fyzicky, no o to viac psychicky. Už nie je dôležité človeka tĺcť, vykorisťovať, zatvárať, zabíjať, nárokovať si na jeho fyzickú podstatu. K najväčšej rane dôjde systémovou, potichu vykonanou krádežou intelektuálneho vlastníctva, keď majorita ukradne niečo, bytostne vlastné minorite, vzájomne sa takmer vyžadujúce a vydá to za svoje. To je rana, ktorá sa nikdy nezahojí. Preto Ma Rainey odíde zo štúdia so všetkým, kým niektorí tam stratia celú svoju minulosť aj budúcnosť. Táto skúsenosť trvá dodnes, takéto filmy to nezmenia, ale minimálne to masám pripomenú.

Ma Rainey's Black Bottom (USA, 2020, 94 min.)
Réžia: George C. Wolfe. Scenár: Ruben Santiago-Hudson, August Wilson. Hrajú: Viola Davis, Chadwick Boseman, Colman Domingo, Glynn Turman, Michael Potts, Jeremy Shamos, Jonny Coyne, Taylour Paige ...