PRINCEZNÁ ZAKLIATA V ČASE

Hoci sa nová česká rozprávka Princezná zakliata v čase v našich kinách z pochopiteľných dôvodov príliš dlho neohriala a v tom dôsledku ju videla naozaj len hŕstka divákov (presnejšie 453), jej premiérové decembrové uvedenie do našich kín, aspoň na chvíľu mohlo vzbudiť zdanie, že všetko je vlastne v poriadku. Vianoce sa blížili, do kín prichádza nová česká rozprávka, ktorá k Vianociam jednoducho patrí ako... ako nová rozprávka.

A prekvapivo, naozaj prekvapivo vzhľadom na rozprávkovú produkciu minulých rokov je Princezná zakliata v čase filmový kus, na ktorý sa nemusíme dívať zhovievavo, len preto, že je to česká hraná výpravná rozprávka. Teda zástupca žánru, ktorý má v domácom kontexte ešte stále mimoriadne silnú tradíciu a my už sme si zvykli, že tie nové rozprávky síce už nie sú také dobré, ako tie staré, ale sú a to je hlavné. Sme za to radi, lebo veď – rozprávka – kto už by kopal do čohosi takého čistého?

Kto? No pravdepodobne každý súdny divák, respektíve každý, kto videl napríklad tiež ešte stále relatívne novú rozprávku Keď draka bolí hlava a udržal si dosť duševnej integrity na to, aby bol schopný vyniesť hodnotiaci súd.

V žánri natoľko zaťaženom lokálnymi špecifikami (ich analýza by mohla byť predmetom vedeckej monografie na tému rozprávka ako nástroj ideologickej manipulácie), kde rozprávka Keď draka bolí hlava predstavuje absolútny suterén, Pyšná princezná, Tri oriešky pre popolušku a Princezná so zlatou hviezdou sú nedostižným klasickým ideálom a modelovými kvalitnými rozprávkami by mohli byť diptych Anjel pána či Sedem zhavranelých bratov, predstavuje Princezná zakliata v čase film, pri ktorom môžeme tento kontext celkom ignorovať.

Rozprávka definovaná ústredným stretom dobra a zla, s hlavnou hrdinkou, ktorá nie je programovou obeťou, ale naopak, je živým charakterom, ktorý sa mení a vyvíja. S princom, čo nie je od začiatku jednoznačný záchranca, so spoločníkmi, ktorí funkčne vstupujú do deja a pomáhajú ho rozvíjať – nie na základe v jadre iracionálnych rozprávkových pravidiel, ale preto, že to logicky vyplynie zo situácií.

Základom je funkčné remeslo, režisér adaptujúci scenár, ktorému naozaj rozumie, lebo je – ako v tomto prípade – jeho spoluautorom a obyčajný filmársky fortieľ, bez zbytočnej túžby exhibovať, v rámci ktorého do rozprávky neobsadíme atraktívne vyzerajúce typy, ale charaktery schopné dramatického vývoja. Kamery rozostavíme a scénu nasvietime tak, aby najprv zobrazovala, až potom hrala, a v maximálnej možnej miere, ako rozpočet dovolí sa sústredíme na výpravu, ktorá (o)dohrá všetko to, čo sa hercom nepodarí.

Výsledkom je rozprávka z fikčného fantasy sveta s fungujúcou mágiou i akčnými sekvenciami, na úrovni konkrétnych riešení prirodzene inšpirovaná na jednej strane povedzme Doktorom Strangeom a na druhej Princeznou nevestou (The Princess Bride). A to všetko takmer celkom bez pasáží zaťažujúcich diváka pocitom zdieľanej trápnosti.

A ešte aj to ústredné klišé, v ktorom sa hlavná postava budí zas a znova v ten istý deň, je využité natoľko funkčne, že divák je zaň celkom spontánne vďačný, nie preto, že ozvláštňuje a zatraktívňuje dej, ale preto, že je integrálnou súčasťou funkčného príbehu.

Pre vysvetlenie - Princeznú Ellenu od narodenia sprevádza mocná kliatba, ktorú na ňu uvalila čarodejnica Murien. Ocitá sa uzavretá v čase a je prinútená prežiť celý svoj narodeninový deň odznova. Prelomenie kliatby je jediná cesta, ako von z rozprávkovo-časovej slučky.

Pôdorys rozprávky s minutážou celovečerného filmu samozrejme tvorcom neumožnil rozvinúť všetok potenciál fikčného fantasy sveta, ktorý vytvorili. V praxi to znamená, že v príbehu sa objavujú aj vedľajšie postavy, ktorých funkciu síce identifikujeme, ale už nevidíme, ako priamo do deja zasiahli, respektíve, prečo sa v príbehu objavili. To je však prirodzená daň za to, že rozprávka nie je rozprávanie a tak musí epická fantasy šírka ustúpiť konzistentnému dramatickému príbehu.

Inak ale skutočne veľká spokojnosť, rozprávka, na ktorej som sa pôvodne ocitol len ako rodičovský dozor a nakoniec som si ju užil minimálne tak, ako modelový divák – teda desaťročné dieťa.

Čaká vás rozprávka o princeznej, na ktorej pleciach stojí osud ríše a jej je to spočiatku jedno, vlastne ju to unavuje, lebo je si je vedomá faktu, že s osudom si sama aj tak neporadí. A potom dostane ďalšiu šancu a ďalšiu až pochopí, že je prekliatie je vlastne požehnaním a tak sa chopí iniciatívy a dopadne to presne tak, ako to dopadnúť má.

Príbeh skončil, rozprávanie ale nie a tak už vzniká pokračovanie. To by mohlo byť signálom, že tvorcovia sú si naozaj vedomí toho, že nimi vytvorený rozprávkový fantasy svet má potenciál vydať zo seba ďalšie príbehy, ktoré má zmysel rozprávať bez ohľadu na to, či im to diváci posvätia návštevnosťou, alebo nie.

Princezna zakletá v čase (ČR, 2020, 100 min.)
Réžia: Petr Kubík. Scenár: Petr Kubík, Lukáš Daniel Pařík. Hrajú: Natalia Germani, Eliška Křenková, Marek Lambora, Simona Zmrzlá, Martin Dejdar, Roman Zach, Martin Písařík, Jan Révai ...