DRAHÍ SÚDRUHOVIA |
DRAHÍ SÚDRUHOVIA |
Sovietsky zväz, 1962. Vláda pod vedením Chruščova dvíha ceny potravín a sen o komunistickom blahobyte sa tak pre státisíce radových súdruhov a súdružiek zdá byť opäť o kus vzdialenejší. Mnohí si ponadávajú, ba aj nostalgicky zaspomínajú na „starého dobrého Stalina”, pri ktorom by sa čosi také iste nestalo. V rostovskom Novočerkasku však robotníci z miestnej fabriky zájdu ďalej – vyhlásia štrajk a vydajú sa na protestný pochod mestom vyzbrojení červenými vlajkami a portrétmi Lenina. To, čo nasleduje, sa do dejín zapíše ako Novočerkaský masaker.
Vo svojom zatiaľ poslednom filme jeho krvavý priebeh zachytil aj Andrej Končalovský, a to na pozadí dramatického príbehu ženy, ktorá si musí vybrať medzi lojalitou k ideológii a vlastnej rodine. Film Drahí súdruhovia (Dear comrades!/Дорогие товарищи) vlani získal Zvláštnu cenu poroty na festivale v Benátkach a Rusi s ním skúšali šťastie aj na Oscaroch. Hádam ho po stále odkladanom znovuotvorení kín budeme ešte mať možnosť vidieť na veľkom plátne aj u nás.
Ljudmila (stvárňuje ju manželka Andreja Končalovského, Julia Vysockaja, ktorá sa zhodou okolností práve v Novočerkasku sama narodila) aj napriek stále drahšiemu maslu či kefíru nemá o socialistickom smerovaní svojej vlasti žiadne pochybnosti. V mladosti na fronte hrdo riskovala život za Stalina, a hoci k súčasnému vedeniu krajiny už také vrelé city neprechováva, ideológii ostáva neoblomne verná.
Ljudmila pracuje v mestskom výbore a potrpí si na poriadok a disciplínu – obzvlášť, keď ide o výchovu jej dcéry Svetky (Julija Burova). Je na ňu, napokon, sama, pomáha jej len starnúci otec (Sergej Erlish), stále kritickejší a odmietavejší k propagandistickému humbugu navôkol. Keď sa doma oblieka do starej kozáckej uniformy a zaryto do pohárika opakuje „Do čerta so všetkým!”, Ljudmila nad ním obvykle len mávne rukou. Keď sa však v meste, kde každý každého pozná, začínajú prebúdzať protestné nálady, cíti sa netrpezlivosťou a malosťou svojich spoluobčanov úprimne pobúrená.
Na krízovej schôdzi s pohlavármi z Moskvy, ktorí okamžite prišli žehliť, čo sa dá, je to práve ona, kto v náhlom záchvate pohoršenia navrhuje buričov exemplárne trestať. To však ešte netuší, akú jej slová budú mať dohru, ani ako veľmi sa jej tá situácia napokon osobne dotkne. Medzi protestujúcimi bude totiž aj jej vlastná dcéra...
Končalovského Drahí súdruhovia sú vizuálne, tematicky aj herecky veľmi silným filmom. Obraz je čiernobiely, ostrý ako britva a vkusne napodobňuje vizuálny štýl kinematografie doby, v ktorej sa príbeh odohráva. Viacvrstvové zábery sú puntičkársky vyberané tak, aby každý z nich dal vyniknúť dôslednej dobovej výprave, výbornému herectvu jednotlivých predstaviteľov aj dráme, ktorá sa v ňom odohráva.
Na Ljudmilinom príbehu film na jednej strane detailne pripomína skutočné udalosti z dňa, ktorý sa sovietsky aparát urputne snažil vymazať z dejín (verejne sa o ňom začalo hovoriť až po 30 rokoch), na druhej strane Končalovský tiež názorne demaskuje utopickú horúčku zanietených súdruhov a súdružiek ako Ljudmila, ktorí – sčasti v úprimnom omyle, že niekto nad nimi naozaj vie, čo robí, sčasti pod vplyvom spomienkového optimizmu ideálov vlastnej mladosti – zatvárajú oči pred stále zreteľnejšími zlyhaniami molocha, ktorý im vládne.
Prvá časť filmu, než sa dráma v uliciach Novočerkaska naplno rozbehne, pôsobí máličko únavne. Jej úlohou je uviesť nás do reálií, predstaviť pomery v meste a spoločnosti, ako aj Ljudmilinu každodennú rutinu na mestskom výbore, doma, v obchodoch plných nervóznych ľudí a skúpych na tovar. Chvíľu tiež trvá, kým si dokážeme nájsť nejaký osobnejší vzťah k Ljudmile, ktorá so svojím agitačným prejavom, pomerom so ženatým kolegom a výbušnou povahou spočiatku nevzbudzuje veľa sympatií. Keď sa však udalosti vyhrocujú a Ljudmila sa ocitá v stále vypätejšej situácii, tempo a atmosféra sa menia a diváka dej odrazu celkom prirodzene pohlcuje.
Ljudmila horúčkovito pátra po dcére a my spolu s ňou spoznávame obraz spoločnosti a doby, v ktorej žije, z rôznych uhlov pohľadu. Vidíme napätie medzi armádou a KGB, pokryteckú dvojtvárnosť najvyšších šarží, ale aj každodenné herecké výkony prostých ľudí, ktorí chcú predovšetkým pokoj a bezpečie.
Veľa sa toho povie aj v rozhovoroch medzi jednotlivými postavami – medzi Ljudmilou a jej otcom, ktorí sa po večeroch prekárajú o tom, či väčšie zverstvá napáchali komunisti, alebo kozáci; alebo medzi Ljudmilou a dôstojníkom KGB, ktorý jej pri pátraní po dcére pomáha aj robí bútľavú vŕbu. Chvíľami to pôsobí trošku strojene – Ljudmila aj ďalšie postavy akoby boli skôr nejakými zástupnými archetypmi než skutočnými postavami z mäsa a kostí. Celkový obraz, ktorý spolu tvoria, však napokon pôsobí celkom autenticky a komplexne.
Končalovského krištáľovo čisté výjavy z masakra, ktorý sa odohral pred vyše polstoročím, rovnako ako jeho priame a nijako neospravedlňujúce náhľady do duší a hláv tých, ktorí sa na ňom zúčastnili, bez nadbytočných sentimentov zachytáva ducha celej jednej éry. Éry, ktorá, ako vraví sám režisér, nebola, na rozdiel od jeho filmu, zďaleka čiernobiela – a práve zachytiť jej nuansy, rozporuplnosti a dilemy sa filmu darí výborne.
Dorogie tovarishchi! (Rusko, 2020, 121 min.)
Réžia: Andrei Konchalovsky. Scenár: Andrei Konchalovsky, Elena Kiseleva. Hrajú: Julia Vysotskaya, Sergei Erlish, Yuliya Burova, Vladislav Komarov, Andrey Gusev ...