BIELA NA BIELEJ

Viera Čákanyová v roku 2017 prežila dobrodružstvo, ktoré sa hádam bez preháňania dá označiť za „life-changing”: Podarilo sa jej stráviť niekoľko týždňov na antarktickom Ostrove Kráľa Juraja, teda na jednom z mála miest našej planéty, ktoré aj dnes možno považovať za odľahlé a exotické. Ako filmárka sa Viera, samozrejme, snažila čas strávený v tomto jedinečnom prostredí využiť najmä na tvorbu. Na Antarktídu prišla s originálnym konceptom experimentálneho filmu o umelej inteligencii a jej pohľade na náš svet bez antropomorfizmu, od ktorého sa my sami, ponorení do našich každodenných stereotypov, asi len sotva dokážeme oprostiť.

Film, ktorý z toho vznikol sa volá FREM (2019). Ak ste ho ešte nevideli, skúste to napraviť. Podmanivo nehostinný svet ľadu a skál za polárnym kruhom približuje optikou dronu, ako nestranného zástupcu „iného druhu”, a ponúka tak originálne zrkadlo našej malosti a možno aj nahraditeľnosti na tomto svete. Film má silnú vizuálnu aj zvukovú atmosféru a surové, rýdzo aktuálne posolstvo.

Snímka Biela na bielej (2020) nás k vstupnej bráne Antarktídy v spoločnosti Viery Čákanyovej pozýva ešte raz. Tentokrát je miesto dronu rozprávačkou samotná režisérka – snímka je akýmsi „filmom o filme” a základom preň boli video denníky, do ktorých si počas pobytu za polárnym kruhom zaznamenávala svoje zážitky, myšlienky a pocity. Film po úspešných festivalových uvedeniach (na MFDF Ji.hlava dokonca získal cenu pre Najlepší svetový dokument) teraz dorazil aj do vybraných domácich kinosál.

Ak vás FREM zaujal, môžete Bielu na bielej vnímať ako jeho „poľudštené” dovysvetlenie, rozšírenie či pokračovanie. Témy v oboch filmoch sú vlastne totožné – odlúčenie od civilizácie v extrémnych podmienkach tak nejak automaticky núti k úvahám o zmysle našej civilizácie a Brownovho pohybu, ktorému sa v Petriho miskách našich spoločenstiev neúnavne oddávame. Režisérke sa v dobrovoľnom „lockdowne” za ľudoprázdnym polárnym kruhom vraj dokonca pravidelne snívalo o rušnom mravenisku čínskych veľkomiest, kde pred časom nakrúcala čosi iné.

Je to tak, ako tvrdí umelá inteligencia, s ktorou Viera diskutuje počas monotónnych večerov v unimobunke ošľahávanej polárnym vetrom? Je všetko, čo robíme, len kratochvíľou na zabitie času počas nevyhnutnej disipácie slnečnej energie? Čo z toho, na čom si zakladáme, má teda skutočný význam? Veda? Pokrok? Umenie? Je to všetko len sotva čitateľný biely nápis na bielom pozadí?

Čákanyovej úvahy idú chvíľami až na dreň a často trafí klinec presne po hlavičke. Napríklad aj vtedy, keď vyratúva impozantnú uhlíkovú stopu vedeckej stanice, ktorá, paradoxne, v panenskej polárnej prírode skúma práve dopady globálneho otepľovania. Alebo v zľahka seba spytujúcej úvahe o tom, či by sa každý film (možno aj tento?) nedal postačujúco zhrnúť do jedinej vety.

Filmu popri filozoficko-existenciálnych monológoch, pravdaže, stále dominuje drsná vizuálna estetika, na ktorej stál FREM, a ktorá je s myšlienkovým obsahom snímky v neustálom dialógu. Vidíme zároveň, ako nakrúcanie v extrémnych podmienkach prebiehalo, počujeme z úst režisérky, čo ju pritom fascinovalo a viedlo, opäť si užívame monotónne podmanivú krásu polárnych scenérií a ich zvieracích obyvateľov.

Otázkou, samozrejme, ostáva, či a ako film obstojí samostatne, u divákov, ktorí FREM nevideli alebo im nijako zvlášť neučaroval. Hoci Biela na bielej nie je až taký abstraktný art ako jej predchodca, nie je to predsa len ani celkom „klasický” dokument. Je to skôr akýsi nerafinovaný extrakt, esej z určitého myšlienkového rozpoloženia, ktoré nám iste môže byť blízke aj bez toho, aby sme sa niekedy dostali za polárny kruh. Možno film nevraví nič, čo by sme tak nejak inštinktívne neočakávali a nie každou scénou dokáže rovnako strhnúť. Svoj odkaz (a s ním aj opodstatnenie) však rozhodne má a dokáže ho aj spoľahlivo dostať k divákovi.

Biela na bielej (Slovensko, 2020, 74 min.)
Réžia: Viera Čákanyová. Scenár: Viera Čákanyová. Dramaturgia: Klára Tasovská. Kamera: Viera Čákanyová, Tomáš Klein, Dominik Jursa. Strih: Viera Čákanyová, Marek Šulík.  Zvuk: Viera Čákanyová.