7829 KM OD WU-CHANU

Celovečerný dokument o covide v Rimavskej Sobote, film do veľkej miery definovaný svojim názvom. Naozaj som nevedel, ako ďaleko to je, respektíve, ako blízko. Rimavská Sobota od Wu-chanu. Nepriestrelná logika velí, že Wu-chan od Rimavskej Soboty bude kilometricky asi tak isto. Rozdiel tu ale predsa len je. Nie som si úplne istý, ale odvážim sa tvrdiť, že sotva kto z jedenástich miliónov obyvateľov Wu-chanu tuší, že akási Rimavská Sobota existuje a nieto ešte, koľko je to kilometrov. Zato my vieme. My všetci vieme minimálne to, že existuje Wu-chan a vôbec nie je ďaleko.

Vzdialenosť je dôležitá. Vzdialenosť nie ako suma čísel vyjadrujúca geografickú polohu jedného mesta k druhému, ale vzdialenosť, ktorá nám hovorí, ako ďaleko je čo od čoho. A tu platí, že Rimavská Sobota je od Wu-chanu na skok, blízko, blízučko, doslova za rohom, zatiaľ čo Wu-chan od Rimavskej Soboty je tak ďaleko, že to nemá vôbec žiadny význam.

Práve toto, tento druh vzdialenosti predmetný film definuje ako snímku, ktorá by mohla vzniknúť kdekoľvek a bola by o tom istom. Ako blízko, blízučko je Wu-chan od Rimavskej Soboty, Šajdíkových Humeniec, Ajky, Goce Delčeva, Faticku a tak ďalej, pokojne si sem doplňte akékoľvek malé mesto kdekoľvek na svete.

Líšil by sa, samozrejme, líšil by sa takýto film v detailoch, lokácie by boli iné a výpovede respondentov tiež, ale pointa by zostala. No, pointa... Aká pointa? Neviem, nemôžem vedieť, ešte ju nepoznáme. Aktuálne sa mi ale ako optimistovi zdá, že pointa by mohla byť aj to, že všetko zlé je na čosi dobré, čo je taká banalita a demagógia, že by ma mala hanba fackovať.

Lenže nefackuje, naopak, tento postoj mi totiž umožňuje vidieť zmysel v čomsi, čo samo osebe asi zmysle nemá. A teraz by sme mohli hovoriť o utrpení a problémoch, ktoré nám pandémia spôsobila, o osobných tragédiách, o tom, ako to všetko ide od desiatich k piatim a ako to s nami nemôže dopadnúť dobre, lebo sme sa zmenili na parazitický druh, čo zabíja svojho hostiteľa a on sa nám to rozhodol vrátiť.

Namiesto toho sa ale poďme rozprávať o filme, ktorý pandémia inšpirovala, podnietila, iniciovala, film, čo vznikol ako výraz prirodzenej individuálnej vlastnosti niektorých z nás. Potreby konať. Niečo urobiť. Nečakať len tak pasívne, ako to dopadne, ale dať tomu zmysel, trebárs práve tým, že o tom podám správu. Nakrútim film. Nie ja samozrejme, toho boh dá nebude, ale scenáristka a moderátorka Katarína Smaczna (ktorú však osobne nepoznám, ale z filmu je jasné, že bol pre ňu do veľkej miery terapiou) a režisér, scenárista, kameraman a strihač Peter Pavlík.

Náš Peter Pavlík, kolega, recenzent, kamarát, ktosi, koho poznám osobne, čo ma zaväzuje minimálne k tomu, že budem slušný a že mu nevmetiem do tváre, čo všetko ma na jeho dokumente iritovalo. Lebo osobné vzťahy považujem za dôležitejšie, ako tie pracovné a našťastie, nič ma neiritovalo natoľko, že by som mu to do tej tváre vmiesť nemohol.

Ak sa teraz ktosi pýta, prečo som v recenzii osobný, tak preto, že oplácam rovnakou mierou. Lebo Peter je osobný. Jeho dokument je osobný. Niežeby to bol jeho príbeh, aj keď film samotný je súčasťou jeho príbehu, ale tým, čo o pandémii vypovedá, ako vypovedá a predovšetkým, kedy. Nie po, s náležitým odstupom, odosobnene a kriticky, ale počas, veľmi angažovane, emocionálne zaťažujúco, sugestívne a z hľadiska filmového jazyka veľmi pragmaticky a zároveň elegantne, sofistikovane, účelovo.

Toto by sa asi malo vybaviť najprv. Jazyk, remeslo, grunt, zmysel pre film, zručnosť, schopnosť robiť ho. 7829 km od Wu-chanu je film nakrútený na kolene, amatérsky v tom zmysle, že za ním nie je žiadna veľká produkcia, ale film, ktorý si niekto nakrútil „podomácky“. Akurát to na ňom nie je vidno, nejde o žiadnu stužkovú, ani svadbu, o film, čo je pre známych a neznámi budú len tupo čumieť na veci, čo im nedávajú zmysel, lebo im chýba kontext.

Nie, 7829 km od Wu-chanu je normálny film, pri ktorom by ma tieto veci ani nenapadlo riešiť, ak by som o nich nevedel, čo samo osebe znamená, že je to dobrý film. Výborný, remeselne výborný, výborný na úrovni jazyka. Film s dušou, ktorú mu dáva strih, čím sa znova pred Petrom skláňam. Veľký rešpekt, aspoň taký, ako za Kráľov videa.

Teraz problémy. Nie sú, v zásade je iba jeden. Problém. Ťažko sa mi o filme 7829 km od Wu-chanu uvažuje ako o dokumente. Niežeby ním nebol, akurát to nie je moja parketa, nevyznám sa, neorientujem, nie tak, aby som neriskoval, že sa znemožním.

Viem však takmer naisto, že dokument nie je filmový žáner, ale filmový druh, ktorý má vlastné žánre a jedným z nich by mala byť reportáž, teda to, čo sa mi na označenie filmu 7829 km od Wu-chanu hodí najviac. Reportáž z prvého roka pandémie, v ktorej sa lokalizuje globálne. Reportáž objektívna do tej miery, že objektivizuje širokú konsenzuálnu spoločenskú zhodu, že pandémia je fatálny problém dramaticky meniaci naše životy. A keďže toto si nemyslím, nemyslím si, že hlavným našim aktuálnym problémom je pandémia, dostal som sa s filmom do názorového rozporu. Do polemiky v čoho dôsledku som sa na predmetný film díval mimoriadne kriticky a permanentne som s ním viedol vnútorný dialóg.

O čom? O pandémii a jej hysterickom mediálnom obraze, ktorý sa mi javí natoľko skreslený, že do veľkej miery zodpovedá za to, ako dramaticky u nás pandémia prebiehala.

Kolega Pavlík toho zachytáva veľmi presne a vlastne i konvenčne. Svoju reportáž stavia na kontraste malého mesta pred a počas, pričom Rimavská Sobota pred pandémiou je presne tým skvelým malým mestom, ako si ho pamätám. Genius loci historického centra, malebného hlavného námestia s kostolom uprostred, vidíme však i z môjho uhla pohľadu legendárne prírodné kúpalisko, Zelenú vodu, nádherný prímestský rekreačný priestor, ktorý je našťastie už znova v prevádzke. Iste platí, že ten môj idylický obraz turistu je iný, ako obraz miestnych, v každom prípade sa mi ale zdá, že ak by sa ľudia v Rimavskej Sobote dokázali uživiť, neodchádzali by z nej. Žiť sa tam musí krásne.

Potom príde pandémia a mesto, ktoré už pred ňou malo problémy napríklad s vysokou nezamestnanosťou zrazí na kolená. A hovoriace hlavy komentujú osobné prežívanie pandémie i jej širšie dosahy a toto sledujeme v časovom ohraničení jedného roka, čiže aj tie výpovede sa menia a je to silné a funguje to presne tak, ako má.

Divák je vtiahnutý do deja, príbehy respondentov nie sú dramaticky iné, ako iné pandemické príbehy, naopak, vzniká tu pocit spolupatričnosti, čo je znova želateľná kvalita.

Všetko dobre, ako už som spomínal, akurát ja ako divák si stále idem to svoje. Ten problém je iný a je inde, a za to, ako dramaticky pandémiu prežívame nemôže sama ona, pandémia, ani neschopnosť politikov, ani hlúposť podstatnej časti populácie šíriacej zlobu po sociálnych sieťach, ale skôr to, ako už pred ňou sme nemali svoje životy pevne v rukách, ako sme vytesnili smrť a strach z nej, a tak vôbec.

A tom však Pavlíkov film nie je, nechce byť a nemá prečo byť, on reportuje, podáva správu definovanú tým, ako dramaticky vnímajú pandémiu sami tvorcovia. Ako dramaticky ju začali snímať hneď od začiatku, keď vypukla a oni sa rozhodli podať o tom správu.

Veľmi sugestívnu, presvedčivú, autentickú, správu v podobe výnimočného dokumentárneho filmu, ktorý je však z môjho uhla pohľadu zaujímavejší práve tými širšími kontextami, o ktorých sa neangažovaný divák nemá ako dozvedieť.

7829 km od Wu-chanu (SR, 2021)
Réžia: Peter Pavlík