REKONŠTRUKCIA OKUPÁCIE

21. august 1968 bol pre československý národ tvrdou ranou. Vidinu lepšieho života prerušilo burácanie tankov Varšavskej zmluvy a socializmus s ľudskou tvárou dostal tvrdý knockout. Traumatizujúca udalosť fascinuje filmárov od svojej existencie a kúskov mapujúcich okupáciu je mnoho. Preto sa v prvom rade vnára otázka, či majú tieto sprofanované udalosti ešte čo ponúknuť. V prípade počinu Jana Šikla našťastie áno.

Rekonštrukcia okupácie má totiž v rukách eso. A tým sú dosiaľ nevidené zábery. K dokumentaristovi a zberateľovi domácich archívov sa zhodou okolností dostali profesionálne natočené kotúče, na ktoré padal prach takmer 50 rokov. Tri a pol hodiny televíziou neprevareného materiálu sa stali hlavnou ozdobou tohto kúsku.

Sú dychberúce rovnako ako tie miliónkrát videné a ľudia v nich vystupujúci vytvárajú nový pohľad na danú udalosť. Teda nový. Nepovie sa v podstate nič nové, no každá jedna nová výpoveď má adekvátnu silu a vytvára (aj pre témou nepoznamenané mladšie ročníky) ďalší kúsok skladačky k tomu ako tu umierala sloboda. Nepozrieme sa iba do Prahy, ale aj Plzne, Košíc, dokonca aj na hranice alebo nemocníc.

Medzitým sa objavujú ďalšie archívy a režisér cestujúci po krajine dáva príbehu súčastný rámec. Pamätníci vynárajú zo spomienok drtivé zážitky a pomaly vťahujú diváka do filmu, aj keď podobné historky počul miliónkrát. Konfrontácie záberov a ľudí v nich vystupujúcich majú najväčší dopad. Trochu tu však chýba odvaha na nejaký nový pohľad. Tvorcovia neho občas zakopnú ako napríklad pri demýtizácii Jana Palacha, no väčšinu času ide o staré známe pravdy.

Rekonštrukcia okupácie tak bude možno pre niekoho akýmsi opakovaním dejepisu. Tu narážame aj na problém s tempom. To je trochu pomalé a nedokáže udržať pozornosť počas celého sledovania. Rýchlejšie striedanie obrazov a výpovedí by prospelo. Takisto hudba mohla byť menej monotónna. To sú však iba kozmetické vady. Väčší problém je v nie úplne uspokojivom závere. Odhalenie autorov materiálu si zaslúži iba spomenutie v záverečnom titulku. Nemá dostatočnú silu a vyznie trochu do stratena. Viac než na symboliku sa mohlo tlačiť na emócie. Výsledný dojem teda nie je tak intenzívny ako počas sledovania.

Zadanie je však splnené veľmi slušne. Ozveny minulosti kričia dostatočne nahlas a okrem svedectva ponúkajú aj zdvihnutý prst pre ďalšie generácie. Myslím, že ak to situácia dovolí, školské projekcie by mali byť povinnosťou. Mládež si k heslám z učebníc potrebuje pripojiť konkrétne príbehy a vizualizácie. Následné debaty so (starými) rodičmi by mohli vykoľajenú spoločnosť nastaviť na správnu cestu. Aspoň v niektorých prípadoch.

Rekonštrukcia okupácie je dokumentom, ktorý by mali vidieť všetci. Staršie ročníky si pripomenú (a uvidia nové zábery) a tie mladšie sa niečo dozvedia. Posolstvo a historický dopad sú nestarnúce. A aj keď má film svoje chyby, dajú sa s ohľadom na tému odpustiť. Akurát je škoda, že sa nepodarilo uvariť nezabudnuteľný príspevok k téme. Pôsobivý a zmysluplný našťastie áno.

Rekonstrukce okupace (Česko / Slovensko, 2021, 100 min.)
Réžia: Jan Šikl