CENZORKA

Dostať sa do väzenia iste nie je pre žiadnu ženu príjemné – obzvlášť, ak ju čaká dlhoročný trest. Čo však, ak sa za múry obohnané ostnatým drôtom dostane tehotná? Je to poľahčujúca okolnosť, ktorá ju môže v kritickej životnej situácii zachrániť? Alebo je práve toto napokon jej skutočným trestom? Peter Kerekes a Ivan Ostrochovský nedávno dosiahli nebývalý medzinárodný úspech – víťazstvo jednej z hlavných cien v súťaži Orizzonti Medzinárodného filmového festivalu v Benátkach.

Známy dokumentarista Kerekes, paradoxne, uspel so svojím hraným debutom, hoci v praxi sa v ňom od svojich dokumentaristických koreňov až tak nevzdialil. Film sa volá Cenzorka a po nedávnej slovenskej premiére na festivale Cinematik konečne prišiel aj do našich kín.

Tehotné trestankyne sú vo veľmi špecifickej situácii, s ktorou si inštitucionalizovaná spravodlivosť vie len ťažko poradiť. Na jednej strane je tu právoplatné odsúdenie za spáchaný zločin, vytýčený trest a poškodení, ktorí si zaslúžia jeho naplnenie, na druhej strane malé bezbranné dieťa, ktoré potrebuje svoju matku, nech už je akákoľvek. Čo s tým?

Ak sa žena v takejto situácii ocitne vo väznici číslo 74 v ukrajinskej Odese, čaká ju osobitný režim, ktorý aspoň čiastočne umožňuje deťom a matkám-trestankyniam ostať spolu. Prax, ktorú názorne ukazuje Cenzorka, má však od ideálu ďaleko. Bizarná karanténa hneď po narodení dieťa na dva týždne odtrhne od matky. Nasleduje deprivácia prerušovaná prísne nalinkovanými návštevami za účelom dojčenia, neskôr dve hodinky cez deň a dve v noci, kedy sa matky s deťmi môžu pod dohľadom stretávať. No a napokon, ak dieťa oslávi tretie narodeniny skôr, než sa matka dostane na slobodu, putuje v lepšom prípade k príbuzným, v horšom rovno do domova. Trest matky sa tak automaticky stáva trestom aj pre jej nevinné dieťa.

Takýto osud v snímke Cenzorka čaká aj mladú Lesyu (Maryna Klimova), ktorá zo žiarlivosti zabila svojho muža. Malý Kolja je jediným svetielkom nádeje, ktoré ju za múrmi väznice drží nad vodou. Zároveň je však aj zdrojom jej najväčšieho trápenia. Ak sa jej totiž nepodarí dostať z basy na predčasné podmienečné prepustenie, nemá sa o syna kto postarať. Najviac s mladou matkou, paradoxne, súcíti žena z opačnej strany mreží – dozorkyňa Iryna (Iryna Kiryazeva), ktorá je, okrem iného, poverená kontrolou a cenzurovaním korešpondencie odsúdených. Hoci je, na rozdiel od svojich zverenkýň, slobodná a bezúhonná, ani jej život nie je ideálny. Je osamelá, nemá žiadny osobný život a navyše jej začínajú nebezpečne tikať biologické hodiny.

Práve kontrast a zároveň akási nevyslovená spriaznenosť medzi týmito ženami tvoria jadro posolstva či výpovede Cenzorky. Je to film o ženách, matkách a deťoch v zložitých životných situáciách, ktoré, zdá sa, nemôžu mať víťaza. Hoci film je hraný a konkrétny príbeh vymyslený, mnohé je v ňom autentické: Prostredie, praktické stránky života matiek a detí za mrežami ukrajinskej väznice, ale najmä postava cenzorky, ktorú výborne stvárnila neherečka, skutočná väzenská dozorkyňa.

Práve stretnutie s ňou údajne Petra Kerekesa a spoluscenáristu Ivana Ostrochovského nasmerovalo od pôvodného plánu nakrútiť klasický dokument z väzenského prostredia k napísaniu fiktívneho príbehu, ktorého ústrednou postavou bude Iryna. Výber a rozhodnutie boli zrejme správne. Iryna je pred kamerou neuveriteľne uveriteľná, jej osobný príbeh dáva filmu ďalší rozmer aj nový pohľad na jeho témy. Určite však nie je čo vyčítať ani ďalším protagonistkám (herečkám aj neherečkám) či dokonca spontánnym detským hrdinom filmu. Mix reality a kumštu je v Cenzorke vo viacerých ohľadoch dovedený do dokonalosti – škatuľka „hraný film” ale aj práve preto pôsobí trochu klamlivo.

Cenzorka vyzerá skôr ako umelecká verzia reality než klasický fiktívny príbeh z pera scenáristu. Dej neobsahuje žiadne zásadné zvraty či hmatateľný vývoj postáv. Hlavnú líniu dopĺňajú zinscenované rozhovory s ďalšími trestankyňami, ktoré síce dotvárajú kontext, no na ústrednom príbehu sa nezúčastňujú. Postavy väzenkýň vo všeobecnosti do svojich osudov len málo aktívne zasahujú (napokon, veľmi ani nemôžu). Ako diváci sme tak skôr svedkami voľného plynutia deja – hádam len s výnimkou trošku predvídateľného, no vďačného a elegantne vystavaného finále. Ak je však pre vás dramatická príbehová línia hlavným zdrojom diváckeho uspokojenia, asi vám Cenzorka celkom nevyhovie.

Čo však filmu v tomto zmysle chýba, to dokonale vynahrádza hutná emocionálna nálož, ktorú zaručuje už jeho ústredná téma. Ak sa čo i len trochu viete vcítiť do Lesyinej situácie (čo bude asi obzvlášť ľahké pre rodičov, ale iste nie len pre nich), jej bezvýchodiskovosť vás určite nenechá chladnými. Samozrejme, stojí za tým aj umné spracovanie snímky – práve jednoduchosť, autenticita, ale aj pozorné oko kamery, ktorá si neomylne vyberá detaily a kompozície s najsilnejšou výpovednou hodnotou, napokon efektne obnažujú citové jadro zápletky. Tvorcovia výborne odhadli aj dĺžku snímky a jej tempo – hoci kamera len málokedy opustí šedivé prostredie väzenia, určite sa nebudete nudiť.

Na druhej strane, hoci Cenzorka netlačí prvoplánovo na pílu, jej obraz žien, ktoré definuje iba ich nedotknuteľná rola matky (či, naopak, poľutovanie vyvolávajúca bezdetnosť) je trošku skresľujúci. Je skutočne väzenie to jediné, čo týmto ženám bráni v napĺňaní ich materského poslania? A je naozaj toľko dozorkýň obéznych, bezdetných a osamelých? Ak by film nemal toľko prienikov s dokumentárnym štýlom, možno by to človeku ani nenapadlo. V takomto realistickom šate však štipku manipulácie ťažko prehliadnuť, i keď zrejme pramení skôr z jednostranného zahĺbenia do veľmi špecifickej témy než priameho zámeru.

Cenzorka je v každom prípade veľmi silný, originálny a výborne nakrútený film, ktorý si svoj benátsky úspech právom zaslúži. Úplne skvelé by bolo, ak by ho okrem medzinárodných porotcov dokázali – svojím záujmom a návštevnosťou – oceniť aj domáci diváci. Ak máte v najbližších týždňoch možnosť vidieť Cenzorku na veľkom plátne, bola by škoda to nevyužiť.

Cenzorka sa bude premietať spolu s krátkym animovaným filmom Bolo raz jedno more režisérky Joanny Kozuch. (16 min)

Cenzorka (Slovensko / Česko / Ukrajina, 2021, 90 min.)
Réžia: Peter Kerekes. Scenár: Ivan Ostrochovský, Peter Kerekes. Kamera: Martin Kollar. Strih: Martin Piga, Thomas Ernst. Hudba: Lucia Chuťková. Hrajú: Maryna Klimova, Iryna Kiryazeva, Lyubov Vasylyna