MOJA AFGANSKÁ RODINA

V česko-francúzsko-slovenskej koprodukcii vznikol pod vedením skúsenej českej animátorky Michaely Pavlátovej film o láske z Afganistanu. Autorka siahla po knihe novinárky Petry Procházkovej a prostredníctvom jednoduchej animácie natočila rovnako jednoduchý, ale zato silný príbeh búrajúci hranice krajín a kultúr.

Český poetický názov Moje slunce Mad u nás vystriedal prozaickejší distribučný Moja afganská rodina napovedajúci, do akých končín sa pozrieme. Hlavná hrdinka Herra nás vezme do Kábulu po tom, čo sa zamiluje do spolužiaka Nazira a rozhodne sa opustiť rodné Česko. Napriek varovaniam svojho okolia vykročí v ústrety novým životným výzvam. Vedie ju nielen zamilovanosť, ale aj dôvera svojmu nastávajúcemu. Jej nová rodina ju rýchlo prijme a ona zas čoskoro pustí do svojho života malého chlapca menom Mad, ktorý ju k neznámej krajine pripúta ešte viac.

Herrinou optikou máme možnosť nahliadnuť do srdca bežnej rodiny na Blízkom východe. Zoznamuje nás nielen s tradíciami mikrosveta viacčlennej trojgeneračnej domácnosti, ale aj so zvykmi genderovo nerovnej kultúry. Hoci jej je afganská mentalita v tomto smere vzdialená, snaží sa vnímať najmä pozitívne stránky mentality. Prekážky neznámeho prostredia jej pomáha ľahšie prekonávať najmä jej nová rodina a jej milujúci manžel, hoci aj ten často osciluje medzi tradičnou rolou muža v moslimskom svete a moderným vnímaním ženského protipólu.

Autorke sa podarilo zachytiť ambivalentnosť a rozporuplnosť týchto postojov v kulisách prostredia všeobecne vnímaného ako nepriateľského k ženám. Ukazuje, že nie všetky afganské ženy túžia byť zachránené západným svetom, hoci sa to môže zdať akokoľvek nepochopiteľné. Autorka predlohy však písala knihu okolo roku 2004, keď v Afganistane vládol relatívny pokoj. Dej filmu sa už odohráva neskôr, teda v čase vzrastajúcich spoločensko-politických turbulencií. V príbehu preto neopomenula odkazy na tlejúcu hrozbu militantného Talibanu neustále striehnuceho na svoju chvíľu vzdoru.

Adaptácia knihy Frišta preto prichádza do kín v správnom čase, keď krajina upadla do totálneho marazmu. V Afganistane vždy vládli pomerne krátke obdobia pokoja a slobody, oveľa častejšie bol zmietaný konfliktmi dramaticky zasahujúcimi do životov bežných ľudí. A to najmä žien. Moja afganská rodina však nie je Hosseiniho Tisíc žiarivých sĺnk a nehodnotí neprávosti páchaného na ženách. Ich bezmocnosť naznačuje len skratkovito. V istých momentoch sa dokonca snaží prekonať zaužívanú predstavu o potláčaní ich práv, vyzdvihuje výhody nosenia burky a skrz slová múdreho svokra hovorí o tom, že boh stvoril ženu lepšie ako muža.

Film prostredie neidealizuje ani nedémonizuje, snaží sa kráčať uprostred polarity. Občas však zakopáva práve o zjednodušovanie, pričom animácia to len podčiarkuje. Na druhej strane v mnohom príbehu pomáha a emócie z diváka nežmýka. V čom ho vzhľadom na obmedzené možnosti kreslenej ilúzie nepustí ďalej, v obraznosti si to zas dovoliť môže.

Michaela Pavlátová, zvaná aj prvá dáma českého animovaného filmu, dokázala väčšinou elegantne vymanévrovať z úskalí skratkovitosti a divákovi priniesla najmä srdečný a emotívne ustrážený animovaný príbeh. Divácky atraktívny môže byť nielen vďaka nekonvenčnému romantickému motívu, aktuálnej spravodajskej téme, ale aj pre pútavo plynúci príbeh s neokázalými dramatickými zvratmi.

Kvality snímky ocenili aj na prestížnom festivale animovaných filmov vo francúzskom Annecy, odkiaľ si odniesla Cenu poroty. Príbeh preto hovorí univerzálnym jazykom schopným osloviť medzinárodné publikum. Hlavnú postavu Herry skvelo nahovorila Zuzana Stivínová, ktorá svojej hrdinke často aj ironicky komentujúcej svoje postrehy, vtlačila správnu mieru nadhľadu i emotívnosti.

Moja afganská rodina (Česko / Francúzsko / Slovensko, 2021, 80 min.)
Réžia: Michaela Pavlátová