TITÁN

Z Francúzska k nám dorazila snímka ovenčená Zlatou palmou. Po svete už stihla narobiť rozruch pre explicitné zobrazenie násilia, čím divákov rozdelila. Prinúti aj vás opustiť kinosálu, alebo zotrváte a dáte tejto provokatívnej forme šancu? Jednoznačne odporúčame zotrvať. Pod jej drsnou mnohovrstevnou škrupinou sa totiž skrýva krehké jadro plné lásky.

Žánrové zaradenie napovedá, že nepôjde o žiadnu selanku. Triler, horor a sci-fi definujú Titán zaradený do francúzskej extrémnej vlny, a preto treba byť pripravený na všetko. Nekonvenčná tvorkyňa Julia Ducournau sa netúži zapáčiť jednoduchosťou, ľahkou čitateľnosťou či myšlienkovými konvenciami. Túži skladať interpretačne zložité rébusy pre diváka s vysokými nárokmi. Prekračuje formálne limity, búra tabu, rúca žánrové klišé a vyzýva recipienta k spolupráci. Nič mu neuľahčuje, práve naopak. Komplikovanou a tŕnistou cestou ho vedie do cieľa plného elementárnych ľudských citov a emocionálnych potrieb každého jedného z nás.

Účel svätí jej filmové prostriedky a diváka nenechá ľahostajným. Doslova núti analyzovať jej filmovú výpoveď plnú absolútne nepredvídateľných motívov a zvratov. Ducournau sa už od snímky Raw (víťazný film 12. MFF Cinematik) vezie na extrémnej vlne a šokovať prestať nemieni. Je si vedomá toho, že provokatívne obrazy vedú k hutnejšej intenzite zážitku. Jej spôsoby však nie sú samoúčelné. Samozrejme, všetko v príbehu a v jeho zobrazení nesie skrytý význam.

V aktuálne diskutovanom filme stvorila titanku Alexiu blúdiacu po Zemi. Zrodená z lásky, no odvrhnutá a nepochopená upadla na morálne dno až kdesi hlboko do Tartaru. Za chemickým prvkom nazvaným podľa starogréckych božstiev možno nájsť paralelu s mytológiou a rovnako aj v charaktere hlavnej antihrdinky badať analógiu s hrozivými bájnymi bytosťami. Na Alexii sa hlboko podpísala absencia rodičovskej lásky, čo ju priviedlo až k fatálnej krutosti a zvrátenosti. V podobe modernej titanky nemá zľutovanie s nikým, a tak ako starovekí obri ani s vlastnými rodičmi.

Následky dopravnej nehody v detstve si Alexia nesie do dospelosti v podobe titánovej doštičky v hlave. Je mementom jej premeny, ktorá ju zviedla z cesty a ona sa stala celkom rezistentnou voči citom a postráda čo i len kúsok ľudskosti. Všetko v živote zredukovala na telesnosť a podľa toho aj koná. Po vykonanej pomste svetu ju pud sebazáchovy náhodne privedie k niekomu, kto jej ukáže, čo znamená bezpodmienečná láska.

Do temnoty podsvetia začína pomaly prenikať svetlo. Metamorfóza titanky 21. storočia však prebehne len v malých náznakoch, no o to podstatnejších. Príbeh možno rozdeliť do dvoch kapitol nielen pre vývoj deja, ale aj pre zmenu vizuálnej koncepcie. V úvodných sekvenciách sa nám vybaví Cronenbergov Crash, no fantazijný motív nás vyvedie z omylu, že ide len o novú francúzsku verziu tohto rovnako kontroverzného filmu. V druhej časti už nepochybujeme o tom, že Ducournau je verná originalite a svojráznemu uchopeniu náročnej témy.

Názov Bukowského básnickej zbierky Láska je pes z pekla, ktorý má Alexia vytetovaný na hrudi, anticipuje ideový základ snímky a takisto ako literárny majster provokácie skúma lásku a jej hraničné podoby. Titán je provokatívnou a surovou básňou v obrazoch a jej motívy popierajúce skutočnosť znásobujú jej účinok na diváka.

Režisérkinmu úsiliu sprostredkovať intenzívny, hoci nie komfortný zážitok, vynikajúco nahrávajú hlavní protagonisti. Vincent Lindon je neuveriteľne presvedčivý v úlohe muža hľadajúceho nezvestného syna. Jeho sila a zároveň zraniteľnosť sú veľkými bonusmi príbehu a strháva na seba pozornosť nielen svojou charizmou, ale aj slabosťou. Alexiu/Adriena autorka objavila v androgýnnej Agathe Rousselle, dosiaľ neznámej herečke. Jej part je kľúčový a výsledok hovorí za všetko, napriek tomu, že toho veľa nenahovorí. O to väčšiu silu má jej výraz. Démonickosť a citový chlad v podstatných nuansách transformuje do uveriteľnej podoby prebúdzajúcej sa lásky. Obaja výnimočne dopĺňajú komplikovanú formu a obsah snímky a pôsobia ako nenahraditeľný element titanského príbehu.

Soundtrack Titánu sa snúbi s výpoveďou príbehu. Dominujú popové skladby, no svoju úlohu tu zohrávajú aj dramatické organové hudobné vstupy. Hudba celkovo predstavuje organickú súčasť deja, nie je dokresľujúcim prvkom. Podobne ako tanec a jeho extatické účinky. Efektná štylizácia sa snúbi s reálnymi i sci-fi motívmi a vytvára tak vďaka rôznorodosti elementov kompozične nabitý celok.

Titán má toho v sebe veľa na spracovanie, možno na jeden film až príliš. Je však výzvou pre všetkých, ktorí milujú zložité filmy. Má čo povedať a vie, ako to povedať, aby zostal sám sebou. Neopakovateľnosť, interpretačná zložitosť a originalita dokážu prekryť nepohodlné, nepríjemné, často naturalistické zobrazenia zla. Podstata príbehu však tkvie najmä v hľadaní ľudskosti, v snahe vyjsť z temnoty na svetlo a chladnokrvnosť nahradiť láskou.

Titane (Francúzsko / Belgicko, 2021, 108 min.)
Réžia: Julia Ducournau. Scenár: Julia Ducournau, Jacques Akchoti, Simonetta Greggio. Hrajú: Vincent Lindon, Lais Salameh, Agathe Rousselle, Garance Marillier ...