AKO SOM SA STALA PARTIZÁNKOU

Slovenské národné povstanie patrí k najvýznamnejším udalostiam v dejinách našej krajiny. Nemusíte byť žiadny veľký patriot, aby ste pri jeho zmienke pocítili aspoň štipku hrdosti na hrdinov a hrdinky z našich vlastných radov, ktorí sa dokázali postaviť hrôzovláde fašizmu a položili v odboji neraz aj vlastný život. O niektorých skupinách partizánov sa však predsa len hovorí (a vie) o poznanie menej ako o tých ostatných.

K opomínaným hrdinom SNP rozhodne patria aj slovenskí Rómovia – ani oni neboli počas 2. svetovej vojny len obeťami, ale mnohí sa aj aktívne postavili na odpor, či už ako členovia spojeneckých výsadkárskych jednotiek alebo bok po boku so svojimi „bielymi” susedmi. Prečo sa teda o rómskych partizánoch dnes prakticky nehovorí?

Na jednej strane sa zdá, akoby ich príbehy nechceli či azda len nevedeli dostatočne nahlas pripomínať ich vlastní potomkovia, na druhej strane je tu však aj trošku ošemetná, no zásadná otázka, či ich príbehy vlastne chce a dokáže počúvať naša „väčšinová spoločnosť”. Tá zatiaľ, zdá sa, účasť Rómov na odboji zo spomienkového naratívu povstania stále skôr vypúšťa. Až teda odídu poslední priami potomkovia slovenských rómskych partizánov, zabudne sa na ich osudy úplne?

Mladá dokumentaristka Vera Lacková sa rozhodla urobiť všetko preto, aby sa tak nestalo. Téma ju neoslovila náhodou – aj ona sama je pravnučkou rómskeho partizána, ktorému kvôli účasti na povstaní vojaci povraždili početnú rodinu, vrátane malých detí. Príbehy o pradedovi Veru sprevádzali v ústnom podaní starej mamy po celé detstvo. Venovala im preto aj svoj celovečerný debut Ako som sa stala partizánkou, ktorý už má za sebou úspešné uvedenie na nemeckom festivale goEast, českom MFDF Ji.Hlava a nedávno otvoril aj domáci putovný festival Jeden svet. Vidieť by ste ho určite mali, a to nie len kvôli jeho silnej edukačnej téme.

Ako som sa stala partizánkou je na prvý pohľad snímka s jasným, záslužným a v princípe celkom jednoduchým cieľom – chce zachytiť, zvečniť a uchovať to málo spomienok, ktoré ešte na rómskych účastníkov SNP máme aj pre ďalšie generácie. Vera Lacková pri nakrúcaní sleduje stopy vlastného pradeda a snaží sa zrekonštruovať pohnutý osud jeho vyvraždenej rodiny. Následne skúša nájsť aj potomkov ďalších, viac aj menej známych rómskych partizánov a pridať do zahmlenej historickej mozaiky čriepky z ich rodinných spomienok.

Sympatická mladá filmárka svoje pátranie sama sprevádza jednoduchým, vecným a zrozumiteľným komentárom, z ktorého – napokon, ako aj z nej samotnej – vyžaruje veľká otvorenosť a vnímavosť. Azda aj vďaka jej jemnému hlasu či dievčenskému čaru jej červenej baretky môžete mať zo začiatku pocit, že je to všetko možno až príliš prosté, bezzubé...hádam až trochu naivné.

Ako však Verine pátranie pokračuje a ona sa podujme usporiadať pri príležitosti 75. výročia povstania výstavu aj pietnu spomienku venovanú práve rómskym partizánom, začína sa kontext rozširovať. Nenápadná snímka v tak trochu študentskom duchu odrazu prerastá do celkom komplexného, aktuálneho a výstižného obrazu jednej z najťažších spoločenských tém vôbec.

Odrazu zisťujeme, že za stratou príbehov rómskych partizánov možno nie sú len vyblednuté spomienky ich potomkov či desaťročia ohýbania dejín pod taktovkou komunizmu. Podieľame sa na tom zrejme tak trochu my všetci. Tí, ktorým síce „cigáni nevadia”, no nikdy nezabudnú spomenúť, že by aspoň nemuseli kradnúť či byť leniví. Tí, čo pri zmienke pietnej spomienky na rómskych partizánov kladú otázku: „A čo ostatní, tých si netreba pripomínať?” Ale aj tí, ktorí sa, i keď pochopiteľne, v strachu z predsudkov za vlastný rómsky pôvod občas hanbia.

Vo filme sa toto všetko postupne vynára v podobe dialógov a interakcií s Verinými príbuznými, ďalšími potomkami partizánov, nerómskymi pamätníkmi, úradníkmi či politikmi, s ktorými režisérka prichádza do styku. Má to silu, pôsobí to rýdzo, výstižne to ilustruje začarovaný kruh xenofóbie a chronickej neschopnosti inklúzie v našej spoločnosti.

Najlepšie (hoci zároveň celkom smutné) je, že sa režisérka vo filme pre zachytenie tohto obrazu ani nemusí uchyľovať k ničomu, čo by sa dalo chápať ako provokácia. Nevyhľadáva extrémistov, nekladie konfliktné otázky, dokonca často odolá nutkaniu konfrontovať ľudí aj vo chvíľach, keď hovoria či konajú naozaj nekorektne. Stačí jej vlastne len vytrvalo otvárať svoju tému a pozorne sledovať, ako na ňu okolie reaguje.

Vera Lacková je vybavená úžasnou vnímavosťou, asertivitou a trpezlivosťou, ktoré jej hádam budú skvelým kompasom aj pri jej ďalšej tvorbe. Najmä vďaka nim je snímka Ako som sa stala partizánkou nie len dôležitým, ale aj vydareným filmom, ktorý svojej téme robí naozaj česť.

Ako som sa stala partizánkou (SR / ČR, 2021, 90 min.)
Réžia: Vera Lacková. Scenár: Vera Lacková. Hudba: Ján Šikl ml.