JABLKÁ

V ponuke HBO Go zasvietila artovka uvedená na minuloročnom festivale v Benátkach (nominácia na Cenu Orizzonti pre najlepší film) a toto leto v Karlovych Varoch. Námet celovečerného debutu Christosa Nikoua nemôže svojou absurdnosťou nepripomenúť autorského režiséra Yorgosa Lanthimosa, najznámejšieho predstaviteľa „gréckej divnej vlny“.

Pripomeňme si preto Lanthimosove jedinečné námety od 2009 až po súčasnosť: domáci „fašizmus“ v mene výchovy za plotom pekného domu (Psí zub/Dogtooth); organizovaná skupina ľudí nahrádzajúcich zosnulých ich pozostalým (Alpy/Alps), dystopické peklo pre „singles“, ktorí si v hoteli musia nájsť partnera, inak sa premenia na zviera (Homár/The Lobster); iracionálne zhmotnenie svedomia/spravodlivosti/pomsty do postavy dieťaťa (Zabitie posvätného jeleňa/ The Killing of a Sacred Deer); dámska intrigánska poľovačka na kráľovskom dvore (Favoritka/The Favourite) či životní náhradníci (kraťas Nimic).

O čom sú však Jablká? Fiktívny svet zasiahla pandémia. Ľudia namiesto respiračného ochorenia bezdôvodne prichádzajú o pamäť. Nevedia, kto sú, ako sa volajú, ani ako sa ocitli na danom mieste. Takto nájdených bezmocných občanov dramaticky zvážajú húkajúcimi sanitkami do špecializovanej nemocnice, kde sa im venujú lekári a psychológovia. To je aj prípad nášho hrdinu Arisa.

Neidentifikované osoby bez pamäte sú tu umiestnené, pokiaľ si pre nich nepríde ich rodina. Dovtedy sú liečení a absolvujú testy na pamäť: dlhodobú aj krátkodobú. Amneziaci sú napríklad skúšaní hrami podobnými pexesu alebo počúvajú hudbu a majú k nej priradiť pasujúcu životnú situáciu z predloženého katalógu. Odísť odtiaľto môžu, až keď ich navštívi rodina a identifikuje ich. Nie každý však má rodinu a ten čo má, stáva sa, že naňho proste zabudli. Riešením nečakať dlho v tomto ústave je nastúpiť na štátny program „Nová identita“.

Nová identita umožňuje získať úplne nové skúsenosti a spomienky. Na základe nahratých pokynov musia účastníci absolvovať celú plejádu podivných situácií (jazdu na cudzom bicykli, maškarný ples, tanec so ženou, dotknutie sa ženy, starostlivosť o smrteľne chorého) a následne to na konci každej z nich ako dôkaz zachytiť fotoaparátom. Obtiažnosť a absurdnosť týchto diktátov rastie každým dňom.

Scenár výborne pracuje s titulnými jablkami. Tie sú kľúčom k pointe filmu. Náš čerstvo privezený hrdina ich nesmierne obľubuje. Dopraje si ich všade, aj v nemocnici, kde dostáva jedno navyše od iného pacienta, ktorý si nepamätá, či ich vôbec má rád. Keď Aris prijíma ponuku nastúpiť do spomínaného programu, prichádza do špeciálneho, sparťansky zariadeného bytu, kde ho čakajú pomaranče, ktorými pohrdne. Pri jednom z jeho pravidelných nákupov, mu zasa pán zo zelovocu namiesto obligátnych jabĺk ponúkne aj pomaranče, pričom zároveň akcentuje, že ľudia akosi jablká neberú, hoci sú veľmi dobré na pamäť... Všímajte si každú, aj triviálne pôsobiacu scénu. Každá tu má význam.

Pandémia amnézie a program Nová identita sú ironickým spoločenským komentárom toho, ako ľudia ľahko zabúdajú na svojich blízkych. A keď už na nás všetci zabudli, nie je beztak predsa lepšie vybudovať si novú identitu a začať so všetkým odznova? Navyše, pre niekoho môže nový začiatok znamenať naplnenie nevyhnutnej potreby ísť ďalej, definitívne zabudnúť a začleniť sa späť do spoločnosti. Áno, viacvrstvový scenár prináša dostatok úvah, s ktorými by si pokojne vystačili aj dve „divnovlnné“ snímky. Nič však nie je neprehľadné, všetko v tomto príbehu funguje a výnimočne neplatí, že po skončení zostane viac otázok než odpovedí.

Aj napriek zvolenej, chladnej observačnej metóde (blízkej tiež rumunskej novej vlne či Michaelovi Hanekemu), je to nečakane príjemné pozeranie, najmä ak sa od začiatku prispôsobíte zvoľnenému tempu. Tvár sympatického protagonistu (minimalistický Aris Servetalis) ako aj hudba (či už známa z rádia, alebo tá filmová, klavírna) zachádzajú postupne pod kožu. Vedzte, že žiadna scéna tu nie je navyše a film si ponecháva svoje tajomstvo až dokonca.

Príbeh je ľahkou kombináciou Álp a Homára, ale Christos Nikou ich rozhodne nevykráda. Jeho debutové Jablká oscilujúce na hrane sociálnej (melo)drámy a satirickej komédie sú filmársky zrelou úvahou o smútku, chýbaní a zabúdaní. Bizarný dej ukrýva pod povrchom trefnú kritiku spoločnosti, ktorej očakávania ponúkajú často veľmi pochybné návody na život, vnútornú spokojnosť a šťastie.

Ak pri filme radi premýšľate a ste pozorný aj pri na pohľad banálnych scénach, tento kúsok – ktorý Gréci poslali do boja o Oscara a produkovala ho Cate Blanchett – sa vám odvďačí. Pre fanúšikov Yorgosa Lanthimosa a gréckej divnej vlny je to určite povinnosť.

PS: K sledovaniu nariaďujeme zaobstarať si kilo jabĺk.

Mila (Grécko/Poľsko/Slovinsko, 2020, 90 min.)
Réžia: Christos Nikou. Scenár: Christos Nikou, Stavros Raptis. Kamera: Bartosz Świniarski. Hudba: Alexander Voulgaris. Hrajú: Aris Servetalis, Sofia Georgovassili, Anna Kalaitzidou, Kostas Laskos, Babis Makridis a ďalší.