BENEDETTA

Keď sa Benedetta Carlini v roku 1590 narodila, rodičia ju prisľúbili Ježišovi, a tak sa už ako deväťročná stala novickou v kláštore sestier theatíniek v talianskej Pescii. Od sestier sa však od počiatku v čomsi líšila. Diali sa okolo nej totiž veci, ktoré sa dali interpretovať aj ako zázraky. Sestra Benedetta však napokon nevošla do dejín len nimi. Historikov, ale aj režiséra Paula Verhoevena, zaujala tiež romancou s jednou z kolegýň, pre ktorú ju napokon takmer postavili na hranicu.

Historická dráma Benedetta sa prvýkrát predstavila verejnosti na tohtoročnom festivale v Cannes. Uchádzala sa o ceny v hlavnej súťaži aj sekcii Queer Palma, a hoci neuspela ani v jednej, na nedostatok pozornosti sa sťažovať rozhodne nemôže. Nevďačí za to však len svojej pikantnej téme? Práve teraz by sme to, za normálnych okolností, mohli posudzovať na vlastné oči v kinosálach. Ak ste však Benedettu nestihli vidieť ešte na septembrovom Cinematiku, ostáva pre vás nateraz dostupná len online.

Sestra Benedetta bola, podľa všetkého, jednou z najzaujímavejších klerikálnych postáv svojej éry. Ak môžeme veriť jej filmovému obrazu (ktorý vychádza z knižnej predlohy Immodest Acts: The Life of a Lesbian Nun in Renaissance Italy od Judith C. Brown), bolo to charizmatické dievča z dobrej rodiny, ktoré nikdy nepochybovalo o svojom poslaní. Jej divoké zjavenia však nie vždy korešpondovali s tým, ako úlohu mníšky vnímalo jej okolie, vrátane autoritatívnej abatiše (Charlotte Rampling), ktorá vizionárku sleduje s veľkou nedôverou.

Benedettine (Virginie Efira) správanie by bolo, napokon, pre cirkev neprijateľné aj dnes, o 400 rokov neskôr. Obrazné pomenovanie mníšky ako „Ježišovej nevesty“ totiž berie absolútne vážne. Spasiteľ z kríža je v jej víziách ako princ na bielom koni – jej nepriateľom efektne odsekáva hlavy, vyznáva jej city a žiada ju, aby sa pred ním odhaľovala. Pre Benedettu je to potvrdením, že je pod božou ochranou a všetko, čo urobí, je len napĺňaním jeho vôle – napríklad aj vášnivý vzťah s mladučkou novickou Bartolomeou (Daphne Patakia).

Po istý čas je Benedetta skutočne nedotknuteľnou a dotiahne to až na post matky predstavenej. Nemusí to však byť len vďaka nadpozemskému ženíchovi – vyhovuje to tak aj jej svetským nadriadeným, ktorí na pozadí vnútorných cirkevných sporov a morovej epidémie hrajú svoje vlastné mocenské hry. Platí to však len dovtedy, než sa prevalia tajomstvá z Benedettinej spálne...

Kto pozná tvorbu (dnes už 83-ročného!) Paula Verhoevena (Základný inštinkt, Show Girls), asi tuší, čo ho na Benedettinom príbehu fascinovalo natoľko, že nad ním strávil takmer štyri roky, a dokonca pri jeho nakrúcaní utrpel aj zranenie, pre ktoré bola (v kombinácii s pandémiou) premiéra dva roky odkladaná.

Iste tiež nikoho neprekvapí, že sa Verhoeven pri sfilmovaní príbehu lesbickej mníšky nevyhýba názorným výjavom sexuálnych radovániek, krvavých stigiem či drastického násilia v tradične stredovekom duchu. Pre prílišný fokus na erotiku sa dokonca z projektu stiahol pôvodný scenárista Gerard Soeteman (nahradil ho David Birke), ktorý s Verhoevenom nakrútil viacero filmov vrátane Turks Fruit (1973) či Čiernej knihy (2006). Nemožno mu to, napokon, mať veľmi za zlé. Aj keď práve nepatríte k tým, ktorých by sex dvoch mníšok či masturbácia so zastrúhanou soškou panny Márie nejako poburovali, ich okázalé opakovanie tu už pôsobí ozaj trošku samoúčelne.

Paul Verhoeven ale tému poňal aj ako príležitosť poodhaliť cirkevných predstaviteľov ako pokrytcov, oportunistov a farizejov, ktorí svoje dogmy ohýbajú podľa aktuálnej potreby. Sleduje intrigy, žiarlivosť a vypočítavosť v ženskom kolektíve mníšok, ale aj skorumpovanosť a amorálnosť vrchných duchovných na čele s arogantným nunciom (Lambert Wilson). Napokon, nešetrí ani Benedettu – na jednej strane zhmotňuje jej vízie a zdôrazňuje jej neoblomnú vieru, na druhej strane však divákovi neustále podsúva indície, že je to možno majsterka manipulácie, ktorá slúži len sebe samej.

Práve paradoxy vzletnej mystiky a svetskej skepsy presiaknutej sarkazmom sú na filme asi tým najzaujímavejším. Jednému ani druhému nikdy nedáva celkom za pravdu, a tak divák ostáva v príjemnej neistote až dokonca. Po výpravnej či dramaturgickej stránke sa však tejto dvojznačnosti film mohol chopiť aj presvedčivejšie. Vizuálne rovnocenné a sucho doslovné výjavy Ježišových podobenstiev, nie celkom presvedčivé digitálne triky s hadmi či plameňmi a ďalšie chybičky krásy oberajú nadprirodzené vsuvky o efektnosť a atmosféru.

V rovine svetskej, kde Benedettu už vidíme skôr ako prípadovú štúdiu pre psychológa, by to zase chcelo trošku viac hĺbky a priestoru pre jej vnútorné pochody. To, že sa vzoprela fráze „telo je tvoj najväčší nepriateľ“, ktorú si po nástupe do kláštora vypočula medzi prvými, je nám celkom jasné. Z Verhoevenovho stvárnenia sa však zdá, akoby v nej viac, než telesno a fanatické blúznenie zmiešané s narcizmom ani nebolo – a to sa jej charizmatická belgická predstaviteľka naozaj snaží.

Benedetta napokon ostáva kdesi na polceste medzi provokatívnou satirou, goreovou dobovou drámou a nie celkom dotiahnutým životopisom. Neprospieva jej veľmi ani premrštená dĺžka 131 minút, ktorá ešte podtrháva jej rozpačitosť. Film má však, našťastie, aj viacero silných momentov a zapamätateľných myšlienok, skvelé herecké výkony a humor aj britké spoločenské postrehy svojho tvorcu, ktorý ešte do starého železa určite nepatrí. Najlepšie však bude, ak si naň počas niektorého z dlhých zimných večerov urobíte názor sami.

Benedetta (Francúzsko / Belgicko / Holandsko, 2021, 131 min.)
Réžia: Paul Verhoeven. Scenár: David Birke, Paul Verhoeven, Judith C. Brown (román), Pascal Bonitzer. Hrajú: Virginie Efira, Charlotte Rampling, Daphne Patakia, Lambert Wilson, Olivier Rabourdin, Louise Chevillotte, Hervé Pierre ...