KROTITELIA DUCHOV: DEDIČSTVO

Rozhovor Petra Konečného a Juraja Malíčka o filme Ghostbusters: Afterlife. Titul hodnotíme na základe kino projekcie mimo Slovenska.

PK: Ako začať náš spoločný rozhovor o novom spracovaní popkultúrneho fenoménu Ghostbusters (v ktorom sa vôbec prvýkrát stávajú hlavnými hrdinami tínedžeri) s človekom, pre ktorého je jednotka Ghostbusters na úrovni biblie komerčnej kinematografie? Čo si očakával o Afterlife / Dedičstva?

JM: Áno, v mojom subjektívnom rebríčku najlepších filmov všetkých čias sú pôvodní Krotitelia duchov večná jednotka. Je to samozrejme estetická a estétska voľba, ktorú síce smerom von dokážem zdôvodniť, ale iba prostredníctvom argumentov obrátených do vnútra, k pocitom, teda k tomu ako ja prežívam a vnímam film, čo aj tak nikomu nič nepovie, takže to pokojne nechajme tak, ako výraz krajného subjektivizmu.

Ale aby som aj odpovedal – nečakal som prakticky nič, naozaj, iba som sa na základe trailerov veľmi tešil v tom zmysle, že som dúfal, že ten príbeh sa akosi uzatvorí v čase. A to som dostal. Nostalgia je jedna vec – a v tomto prípade funkčná, ale moje očakávania neboli spojené s nostalgiou, ale naozaj s tým, ako to celé dopadne. Ako sa uzatvorí príbeh, ktorý nemilujem ani kvôli efektom, ani kvôli výprave či dobrodružstvu, a vôbec všetkému tomu, čo na Krotiteľoch duchov milujeme, ale kvôli postavám, ktoré milujeme najviac.

Lebo môj osobný vzťah ku Krotiteľom duchov je definovaný mojím vzťahom k postavám. K doktorom Peterovi Venkmanovi a Raymondovi Stantzovi, k Egonovi Spenglerovi, ktorý v pôvodnom filme ešte nemá ukončený postgraduál, respektíve, Peter a Ray sa k nemu tak správajú, a samozrejme aj k Winstonovi Zeddemoreovi ako k človeku miliónu, čo iba hľadá prácu a keď ju dostane, stane sa lojálnym. A k Dane Barrettovej, k Janine Melnitz a svojím spôsobom aj k Louisovi Tullymu – kvôli absencii ktorého som sa asi týchto nových Krotiteľov predsa len aj tak trochu bál. Práve Rick Moranis, jeho predstaviteľ, bol totiž z môjho uhla pohľadu takým akoby lakmusovým papierikom potenciálnej kvality.

JM: V kontexte celých dejín Hollywoodu a vlastne aj kinematografie vôbec považujem osemdesiatky za mimoriadne dôležitú dekádu. Samozrejme, môže to byť spojené s vekom, osemdesiatky sú moja dekáda, ale myslím, že na tom je predsa len aj čosi viac ako nostalgia. Áno, nevyhneme sa jej, nemôžeme sa jej vyhnúť a budeme na ňu narážať stále, ak si ju ale skúsime odmyslieť, uvedomíme si, že osemdesiatky sú etalónom toho najprogresívnejšieho Hollywoodu vôbec. Ovládli ho svojim spôsobom tvorcovia spojení s Novým Hollywoodom, ľudia ako Coppola, Lucas, Spielberg, De Palma, Scorsese, ale aj Schrader, Bogdanovich, Penn, Altman, Ashby, Allen, Peckinpah, Malick, Milius, tých mien je samozrejme viac, rozkročených naprieč žánrami, ale je to obrovská kreatívna sila.

Nejde pritom však iba o generačnú výmenu, ale aj o zmenu kreatívneho prístupu. Ostalo to najlepšie zo starého, klasického Hollywoodu – producentská sila, ale veľmi sa posilnila pozícia režisérov a scenáristov ako autorov. Výsledok? Fascinujúce filmy. Môžeme koľko chceme frflať na Jerryho Bruckheimera a Dona Simpsona, faktom ale je, že absolútne prekopali spôsob produkčnej práce. Zbytočná odbočka, ale iba ak nechceme pochopiť širší kontext. No a Krotitelia duchov sú obrazom tohto nového Nového Hollywoodu, sú jeho dieťaťom, filmom, čo sa dokázal presadiť vedľa všetkých tých ďalších veľkých osemdesiatkových hitov.

Esenciálna zábava, ale nie hlúpa, nie na prvú, film, ktorého úchvatný vizuál a efekty a všetka tá okázalosť sú v službách príbehu. Reitmana v celej veci nepovažujem za toho najdôležitejšieho, prví Krotitelia duchov sú filmom Dana Aykroyda a Harolda Ramisa, respektíve, sú filmom hercov, čo začali písať scenáre a písali si ich na telo, pre seba a pre priateľov, aby sa bavili najprv oni sami a potom niekto ďalší. Dnes asi všetci vieme, že pôvodnými Krotiteľmi mali byť John Belushi, Dan Aykroyd a Eddie Murphy, ale John zomrel a tak sa vo filme objavil aspoň symbolicky, ako Slimmer a celý film je aj svojho druhu jeho pamätníkom, ale to už sú také veci, čo celý fenomén spätne vysvetľujú.

Keď som Krotiteľov duchov videl vôbec po prvý krát, niekedy v roku 1988, 1989, čo už bolo štyri, päť rokov po americkej premiére, ten film ma okamžite nadchol, neviem to povedať inak, ale sadli sme si, a len v kine som bol na ňom 19 krát, kým so si ho zadovážil na pirátskej VHS. A už vtedy a dodnes pre mňa predstavuje esenciu Hollywoodu osemdesiatych rokov – film, čo sa v ňom môže stať čokoľvek, ale bude to dávať zmysel nielen ako zábava, ale aj ako príbeh.

PK: Je pozoruhodné a dobré, že séria Ghostbusters nemá od prvého dielu z roku 1984 už aspoň 5 častí, ako sa to stalo iným úspešným americkým titulom. Afterlife sa vracia k pôvodným dvom dielom z 80 rokov a ide o priamy sequel po viac ako 30 rokoch. Aký je to návrat? Syn Ivana Reitmana - Jason sa vydal iným smerom ako Paul Feig v roku 2016 pri novom spracovaní Ghostbusters, ktoré považujem za omyl.

JM: Feigov film je nesporne omyl, čiastočne som ho ako fanúšik vzal na milosť, o fanúšikovstve podobne ako o manželstve platí, že v dobrom aj v zlom, ale nemám ten film rád ako súčasť toho metasveta – ba dokonca myslím, že mu to veľmi škodí. Ak by nebol súčasťou Krotiteľov duchov, bola by to možno fajn komédia, čo už nezistíme, ale áno, súhlasím, je to omyl, na ktorom je vidieť, že ten princíp oživenia značky len kvôli potenciálnemu komerčnému zisku jednoducho nefunguje.

Ak to nemá dušu, nie sú to Krotitelia. A Feigove Krotiteľky dušu jednoducho nemajú. Preto je veľmi smutné, že ten film svojou hereckou prítomnosťou akoby posvätili aj Murray, aj Aykroyd, aj Hudson a Sigourney Weaver a Annie Potts a z pôvodnej zostavy účasť odmietol len Rick Moranis, už spomenutý predstaviteľ Louisa Tullyho a vôbec nie mimochodom spoluscenárista pôvodných Krotiteľov, hoci v ich titulkoch sa jeho meno v tomto kontexte neuvádza. Takže áno, Feigove Krotiteľky sú chyba, bez ohľadu na komerčný rozmer veci, ktorý ma aleže vôbec nezaujíma.

Teraz ku Ghostbusters: Afterlife, či ku Krotiteľom duchov: Dedičstvu, čo je myslím absolútne vynikajúci viacvýznamový slovenský distribučný názov. Ten film je totiž doslova dedičstvom Jasona Reitmana, syna, ktorý z môjho uhla pohľadu bez diskusie ako režisér prekonáva otca. Nič proti Ivanovi, kvôli Krotiteľom duchov ho vždy budem maximálne rešpektovať, ale jeho ostatné filmy by som najradšej obišiel taktným mlčaním. Akože dobre, Ivan Reitman je do Krotiteľov duchov viac menej v pohode. Znesiem Foxy Lady, Cannibal Girls mám rád ako takú bizarnosť a Meatballs a Stripes sú komediálnou klasikou prelomu sedemdesiatok a osemdesiatok, aj keď myslím, že hlavne kvôli Billovi Murrayovi, ktorý oba tie filmy kradne pre seba. A vo veľkej miere to platí aj o Krotiteľoch duchov, Peter Venkman je nesporene centrálna postava.

Ale! Prví Krotitelia duchov sú naozaj štyria, čo znamená, Reitmanovi a iste i hereckým kolegom sa Murrayovo osudové (ne)herectvo podarilo ustrážiť, čo už nie tak celkom platí o dvojke z roku 1988, ktorá je aj preto horším filmom. Hoci myslím, že aj oná ma svoje kvality a gag s Titanikom, ktorý zrazu pristane a hliadke v prístave to okomentuje slovami radšej neskoro, ako nikdy považujem za geniálny. A má dvojka aj ďalšie svoje momenty, ale jednotka to nie je.

A Reitman starší pokračuje v režisérskych zlyhaniach a v mojich očiach sa stáva reprezentantom úpadku kinematografie osemdesiatych rokov smerom k deväťdesiatkam. Legal Eagles ešte povedzme dobre, viac menej, film z roku 1986, čo zostáva v tieni Krotiteľov a potom už to ide. Dvojičky / Twins s Arnoldom a DeVitom, komédia, čo by sa v nej vtipu nedorezal, Policajt zo škôlky / Kindergarten Cop, Dave, Junior, Deň otcov / Fathers' Day, filmy, ktoré sa vo vzťahu k dnešným komédiám môžu javiť treskuto vtipné a nápadité, ale všetky v podstate stoja na jednom jedinom nápade a celé je to mechanická režisérska mizéria s výnimkou romantickej komédie 6 dní 7 nocí / Six Days Seven Nights, ktorá ma baví dodnes. Ale inak nič výnimočné, Ivan Reitman, mainstreamový hollywoodsky remeselník, ktorému sa podarilo nakrútiť iba jeden jediný naozaj výnimočný film. Krotiteľov duchov.

Zato Jason Reitman, Ivanov syn, to je iná liga. Možno sa z komerčného hľadiska otcovi nikdy nevyrovnal, ale z umeleckého, respektíve remeselného – tam, kde je filmová réžia a scenáristika naozaj umeleckou tvorbou ex nihilo ho prekonáva už svojím debutom Ďakujeme, že fajčíte. A pokračuje – Juno; Up in the Air; Young Adult, Labor Day; Men, Women & Children; Tully a vynikajúci The Front Runner – Hlavný kandidát, to všetko sú výborné autonómne filmy mimo toho najprudšieho mainstreamu. Viac menej nezávislé, mohli by sme povedať, ale na túto hru ja neverím, takže povedzme len, že filmy nenakrúcané na efekt, ale ako výpovede. Všetky dokopy možno nezarobili toľko, čo Policajt zo škôlky, ale to je jedno.

Pritom paradoxne, tvorbu syna Jasona Reitmana som začal programovo sledovať práve kvôli otcovi Ivanovi, akože synáčik prominentného otca sa ide zviesť na tatinovom mene. Nemohol som sa viac mýliť. A toto presne podľa mňa ilustrujú aj Krotitelia duchov. Dedičstvo, vlastne prvý Jasonov blockbuster, nakrútený ale ako skoro až intímny rodinný film, ktorý definujú vzťahy medzi postavami a nie duchovia, efekty a okázalá akcia. Film, ktorý sa dá v celej hĺbke oceniť až vtedy, ak fungujú nielen vzťahy vo vnútri filmu a tie fungujú, ale aj ak fungujú vzťahy medzi divákmi a postavami. Preto sú z môjho uhla pohľadu Krotitelia duchov: Dedičstvo film predovšetkým pre ľudí, čo to dedičstvo cítia vo viacerých významoch. Film pre ortodoxných fanúšikov ako ja, čo vedia, čo zbieral Egon Spengler v jednotke.

Keď si spomínal tú sériu, tých filmov je samozrejme viac, ale fanúšikovských, teba mimo mainstreamu a máme tu aj animovaný seriál The Real Ghostbusters, ktorý je oficiálnou súčasťou frančízy. Pre zaujímavosť by som ale rád spomenul amatérsky celovečerný fan film z roku 2007 Return of the Ghostbusters, Hanka Braxtana a Tima Johnsona, ktorý sa dokonca dostal do širšej distribúcie a nádherne ilustruje, čo Krotitelia duchov pre fanúšikov znamenajú.

PK: Pri spoločnej návšteve kina sme sa prakticky zhodli na tom, že Afterlife je vlastne Goonies s duchmi a výdobytkami modernej doby (áno, jedna z postáv má prezývku "Podcast"). Bavil ťa tento nový pohľad a zmena z dospelých na tínedžerské hrdinky a hrdinov?

JM: Áno, tá podobnosť sa priamo ponúka, Goonies sú esenciálne osemdesiatky, rovnako ako pôvodní Krotitelia duchov, ktorí mali premiéru o rok skôr a myslím, že do veľkej miery Spielberga, Columbusa a Donnera inšpirovali. Podcast je práve postava, ktorá keď sa objavila v príbehu Dedičstva po prvý krát, dosť mi prekážala, práve ako taký nasilu aktualizačný motív. Ale naozaj len chvíľu, ukázalo sa, že v príbehu má opodstatnenie.

Hlavne ma ale nadchlo, ako Reitman mladší pochopil, že čaro prvých Krotiteľov do veľkej miery spočíva práve v tom, že ústredná trojica zakladateľov a majiteľov firmy – teda Peter, Ray a Egon sú síce dospelí muži, ale chovajú sa ako odrastené deti. Teenageri, čo nádherne ilustruje Peter hneď v úvodnej sekvencii, kde vlastne balí babu predstierajúc, že skúma vplyv vonkajších podnetov na mimozmyslové vnímanie, Ray, keď ho v novom sídle najviac nadchne hasičská tyč, či Egon, ktorý si myslí, že tlačené slovo je mŕtve.

No a tu, v Dedičstve, sa deti do veľkej miery chovajú ako dospelí, čo je vidieť predovšetkým v interakciách s matkou a učiteľom.

Takže áno, bavilo ma to, veľmi, môžeme to totiž čítať aj tak, že Goonies Krotiteľom vracajú starý dlh, aj keď takto nahodené sa to môže javiť iba ako nadinterpretácia.

PK: Afterlife ponúka pomerne jednoduchý príbeh s množstvom očakávaných scén a nechýba ani spomienkový pátos. Máme tu partiu tínedžerov v americkom zapadákove, mladú vedkyňu (vnučku Egona Spenglera), jej zábavne nemotorného brata, objavenie dedkových prístrojov, Ecta a ich využitie v očakávanom finále. Žánrový prefabrikát s pár vtipmi, odkazmi a minimom skutočných nápadov? Vidíš to inak?

JM: Určite áno, ak by Krotitelia boli žánrovým prefabrikátom, tak akých žánrov? Tých, čo pomáhali definovať ich modernú podobu? No a čo? Toto naozaj nie je nový film v zmysle pôvodnosti, ale pokračovanie po tridsiatich troch rokoch, z ktorého, keď sa dívaš pozorne a premýšľaš, sa dá napríklad relatívne dobre odčítať, čo sa dialo s pôvodnými krotiteľmi. A pre mňa to boli mimoriadne silné pasáže.

A nápady? Neviem, presne, ako to myslíš. Lebo mne sa zdalo, že nápadov je tam dosť. Už len ústredný motív stretnutia naprieč generáciami sa mi zdal veľmi silný. To, že sa tvorcom do príbehu podarilo veľmi elegantne dostať postavu, ktorej predstaviteľ zomrel ma tiež nadchlo. Prví Krotitelia, ako vieme, sú spomienkou na Johna Belushiho, druhí na Harolda Ramisa – a nie je to pátos, ale funkčné využitie. Vynikajúce. Ak by som chcel byť hnidopich, nájdem v Krotiteľoch duchov: Dedičstve veci, čo mi prekážali. Ale načo? Kvôli zdaniu akejsi objektívnosti? Alebo aby som zhodil film, ktorý ma rozplakal a nadchol a už som ho videl znova a funguje ešte lepšie, ako prvýkrát?

PK: Nevadili Ti zvláštne scenáristické nápady, ako dedkov (Spenglerov) duch, finále (spájanie duchov s ľuďmi), či extrémne logické a matematicko-technické schopnosti hlavnej hrdinky Phoeby, ktoré sa miestami vôbec nevysvetlili?

JM: Nie, práve naopak, aj vôli nim na mňa Krotitelia duchov: Dedičstvo pôsobili tak dobre. Je to dobrodružná akčná komédia s paranormálnym presahom, doslova Dedičstvo, v ktorom sa syn vyrovnáva s najdôležitejším otcovým dielom. Neprekvapilo by mal, ak by sa do scenára aj odrazili reálne vzťahy otca a syna – ale sem už nechcem zachádzať, lebo by to boli dohady, ale za mňa sú Krotitelia duchov: Dedičstvo fantastickým kusom tej najpoctivejšej, najosobnejšej filmárčiny, film, ktorý naozaj má zmysel i význam, čo o mnohých nových filmoch povedať neviem. A pozor, ja si naozaj myslím, že nie som žiadny staromilec a snažím sa odosobniť od toho nostalgického rozmeru.

PK: Čo ťa v novom spracovaní Ghostbusters potešilo najviac? Nekriticky si sa samozrejme tešil, ale prišli okamihy, ktoré ťa naozaj prekvapili?

JM: Áno, ale nerád by spoileroval – vzhľadom na štandardy, ktoré sa na Kineme snažíš udržiavať, aj keď myslím, že Krotitelia duchov: Dedičstvo sú presne filmom, kde je celkom jedno, či vieš, alebo nevieš, o čom to bude, lebo prekvapí a nadchne ťa spracovanie samo osebe.

Takže prekvapilo ma napríklad, ako funkčne boli to príbehu integrovaní pôvodní Krotitelia duchov, že nešlo a povinné cameá, ale že mali funkciu v príbehu, aj keď musím povedať, že to bol zároveň veľmi bolestné, hlavne na Billovi Murrayovi sú roky už naozaj vidieť, a preto sekvencie s ním nefungovali celkom optimálne, tu ten film, pripúšťam mohol skĺznuť k pátosu a nostalgii viac, ako by bolo optimálne, na druhej strane si ale neviem predstaviť iné, lepšie riešenie.

PK: A miestami prišlo aj sklamanie? Scenáristické, herecké, režijné?

JM: Ani veľmi nie, keď sme boli v kine spolu, díval som sa viac srdcom, ako rozumom, a preto som niektorým riešeniam nie úplne rozumel. Dnes už je situácia iná a Krotiteľov duchov: Dedičstvo absolútne prijímam, takých, aký sú. Film, ktorý už prirodzene nemá šancu pozmeniť a redefinovať môj život – tak, ako sa to podarilo jednotke, ktorú som videl presne v tých najdôležitejších, formatívnych rokoch, ale na druhej strane je to film, ktorý sa ma veľmi osobne dotýka v aktuálnej životnej fáze.

PK: V záverečných tituloch sa objavuje pridaná sekvencia a jedna ešte aj úplne po ich skončení. Boli sme v kine už sami dvaja - sú tieto intertextuálne záverečné vtipy už len pre nás starších? Dokáže príbeh takéhoto dobrodružstva zaujať mladú generáciu? My sme snívali o objavovaní pokladov, tajných máp, duchov... ale nastupujúca generácia trávi čas inak.

JM: Ja si hlavne myslím, že celý film je taký. Tí puberťáci, čo sú jeho hlavnými hrdinami, nereprezentujú súčasnú generáciu ako sa vidí ona sama, ale to, ako ju vidíme my. Pokračovatelia, nasledovníci čohosi, chceme veriť, že sme sa na nich podpísali, že v nich akosi prežijeme, čo sa asi aj stane, ale oni sami to vidia celkom inak a tak je to v poriadku. Nie je to film pre dnešné deti, ale pre deti, ktoré prežili v dnešných plus mínus päťdesiatnikoch. To sme aj sami videli v kine, otcovia, ktorí do kina prišli s príliš malými deťmi museli odísť. Nie kvôli sebe, kvôli deťom.

PK: Ghostbusters z roku 2016 zarobil celosvetovo 230 miliónov dolárov. Afterlife má aktuálne 185 miliónov dolárov v celosvetových tržbách (pri pandemických obmedzeniach). Mladých skôr lákajú iné príbehy, podľa všetkého a tipuješ, že aj na Slovensku bude mať film nižšiu návštevnosť?

JM: Rád by som sa mýlil, ale myslím, že sme na dlho videli posledných Krotiteľov duchov, čím zároveň odpovedám aj na poslednú otázku, ale iba preto, že tie odpovede súvisia. Príbeh sa uzatvoril. Dnešné deti sú iné, nie lepšie, ani horšie, ako sme boli my, ale iné, a nie je to film pre ne. A dokonca nie ani pre dnešných povedzme tridsiatnikov, čo dokážu kvalitu prvých Krotiteľov duchov odčítať sprostredkovane, ale už je to pre nich viac menej starý film, nie nový, ako bol pre nás, a jeden z mnohých, nie výnimočný, čo je zase celkom iné kritérium.

Neviem, koľko je na Slovensku ortodoxných fanúšikov, ale nebudú to určite davy, preto som presvedčený, že ten film viac menej prepadne. Tá posunutá premiéra ničomu nepomôže, zvlášť ak je to film, ktorého kvality nie sú definované formátom obrazu. Ale nevadí mi to, naozaj nie som nostalgický, viem že ty neveríš na taký Hollywood, ako verím ja, ale pre mňa sú Krotitelia duchov: Dedičstvo modelovým príkladom toho, že aj v súčasnom „postavengerovskom“ Hollywoode môžu vznikať malé, osobné filmy, ktoré zhodou okolností vyzerajú ako blockbustre.

PK: Bude Ghostbusters pokračovať v hranej podobe, alebo to skôr vidíš ako na pár rokov uzavretý príbeh?

JM: Ak som napísal vyššie, Krotitelia duchov: Dedičstvo sú filmom – a o tom zostávam presvedčený, ktorý vznikol nie preto, aby zarobil čo najviac peňazí, ale preto, že Jason Reitman (ako je to u neho zvykom), iba chcel povedať čosi, čo považuje za také dôležité, že by to mal vedieť ešte niekto ďalší. A kto to je? My, čo to Dedičstvo nesieme ďalej.

Hodnotenie Malíček: za mňa 10/10, čo je známka zohľadňujúca nie moje subjektívne hodnotenie, to je mimo číselného radu, ale objektivizovateľné kvality filmu vzhľadom na definujúci kontext.

Hodnotenie Konečný: férových 5/10 v kontexte dnešnej komerčnej kinematografie.

Celkové hodnotenie je priemerom našich hodnotení.

Ghostbusters: Afterlife (USA / Kanada, 2021, 124 min.)
Réžia: Jason Reitman. Scenár: Gil Kenan, Jason Reitman, Dan Aykroyd. Hrajú: Carrie Coon, Paul Rudd, Finn Wolfhard, Mckenna Grace, Logan Kim, Celeste O'Connor, Bill Murray, Dan Aykroyd, Ernie Hudson. Annie Potts ...