JEDNOTKA INTENZÍVNEHO ŽIVOTA

Nemocnice sú (nielen) v našich končinách mimoriadne vďačnou témou pre filmových a najmä televíznych tvorcov. Stačí si spomenúť na desiatky seriálov odohrávajúcich sa za stenami, kde sa nikto v reálnom živote netúži ocitnúť. Navyše v covidovej dobe sme bombardovaní spomínanými priestormi aj v spravodajskom servise. Priniesť v tejto dobe dokumentárny film z nemocničného prostredia, by malo mať veľké opodstatnenie. Víťaz tohtoročného dokumentárneho Českého leva ho našťastie má.

Lekári Kateřina Rusinová a Ondřej Kopecký sú odborníkmi v rámci paliatívnej starostlivosti. Jej cieľom je zmierňovať telesné aj duševné útrapy a udržať najvyššiu možnú kvalitu života pacienta až do jeho smrti. Režisérka Adéla Komrzý behom troch rokov mapuje niekoľko pacientov a pacientiek, ktorým je táto starostlivosť poskytovaná.

Jednotka intenzívneho života je divácky veľmi pozoruhodný počin. Dokáže totiž budovať emócie, na aké v podobných prípadoch nie sme zvyknutí. Označil by som ho slovným spojením "feel good depresia". Keďže to znie možno príliš divoko, pokúsim sa svoj pohľad vysvetliť.

Snímka sa venuje umieraniu. A tým pádom, že ide o non fiction záležitosť je emočný dopad úplne inde, než pri 8.452 časti ľubovoľnej telenovely. Skutočnosť, že sledujeme reálne príbehy reálnych ľudí je silná sama o sebe. Tvorcovia sú navyše veľmi civilní a okamžite sa dokážeme s protagonistami a ich príbehmi stotožniť.

Oproti tomu sledujeme dvojicu doktorov, ktorí sa snažia hľadať zostávajúci zmysel existencie a odchod zo sveta pacientom, čo najviac uľahčiť. Táto ľudskosť a prirodzenosť vnáša do projektu výnimočné dojmy toho, že stále sa oplatí za niečo bojovať a hľadať vnútornú silu. Už dlho som necítil podobné vnútorné pochody ako pri sledovaní jednotlivých príbehov. Zloba sveta a bezvýchodná situácia boli zrazu preč. Občas som si tematicky spomenul na zabudnutý doják Doktor Flajster (Patch Adams, 1998) s Robinom Williamsom, ktorý sa snažil o niečo podobné. Tu sa však pohybujeme v úplne inom emočnom a estetickom priestore.

Ďalšou pridanou hodnotou je otváranie správnych tém a dilem. Niektoré kontroverzné názory postáv majú opodstatnenie a v konečnom dôsledku aj zmysel. Teda aspoň tak nám to prezentujú filmári. Občas sa síce dostanú do uncanny valley, no nikdy sa tu netlačí na pílu tak, aby bolo sledovanie citovým vydieraním alebo nebodaj ideologickou manipuláciou. Podobne ako v Dobrej smrti Tomáša Krupu aj tu je miesto na diskusiu.

Veľkú zásluhu na tom majú aj hlavní predstavitelia. Sú sympatickí a ich odhodlanie, únavu ale aj “malé veľké” víťazstvá dokážu preniesť na divákov. O ich súkromnom živote sa dozvieme minimum. Sú prezentovaní ako profesionáli s vlastnými skúsenosťami a odhodlaním. Mimo steny nemocnice akoby nič neexistovalo a ich prínos ľuďom je hlavným dôvodom existencie.

Pri úvodnej debate so študentmi možno veľa z divákov pozdvihne obočie, no netradičný pohľad na medicínu môže mať v tomto prípade zmysel. Aj keď s prezentovanými názormi nemusíte súhlasiť. Je tu tak ukazovaná dôležitá téma, čo by na dobrý film stačilo. Výborným ho robí práve citlivosť tvorcov a ich cit pre mieru. Keď si predstavím ako nedôstojne mohla táto látka skončiť v rukách menej empatických tvorcov, vážim si tento počin ešte viac. Autori ako Vít Klusák, Helena Třeštíková alebo Olga Sommerová by z toho možno vytiahli “väčší biják” a väčšiu kinematografickú udalosť, no musím priznať, že v tejto podobe mi to vyhovovalo takmer ideálne.

Okrem “prvoplánových” tém si divák rovnako môže v druhom pláne mnoho uvedomiť o pominuteľnosti života a možno si niekto aj zabilancuje. Sterilné prostredie chodieb a bielych plášťov iba dáva tušiť, že svet je vlastne krásne miesto, no treba vedieť, ako so svojou existenciou rozumne naložiť.

Remeselne ide o kvalitný štandard. Tradične zvolené výrazové prostriedky sú plne funkčné. Je totiž jasné, že pri takto citlivom natáčaní nikto nemal chuť riešiť originálne rakurzy alebo posúvať hranice montáže. Práve citlivé poňatie krásne zobrazuje naliehavosť výpovedí a obdiv k otvorenosti respondentov a respondentiek.

Jednotka intenzívneho života je film, ktorý má zmysel vidieť a rozprávať sa o ňom. Dokáže strhnúť, dojať, pohladiť aj nemilosrdne chytiť pod krkom. Empatia autorov je nákazlivá a neraz som si po sledovaní spomenul, čo dobré sa dá urobiť pre spoločnosť. Začnem teda tým, že vám odporučím tento mimoriadny dokument.

Jednotka intenzivního života (Česko, 2021, 73 min.)
Réžia: Adéla Komrzý. Kamera: Prokop Souček. Strih: Mariana Kozáková. Hudba: Marek Mrkvička. Producent: Nutprodukce. Koproducent: Česká televize, FAMU, UP