TROJUHOLNÍK SMÚTKU

Geometria v názvoch sa Rubenovi Östlundovi osvedčila! Po Štvorci (2017) zabodoval u festivalovej poroty v Cannes aj s Trojuholníkom (smútku). Ostrie svojej ďalšej spoločenskej satiry nabrúsil na maximum a po umeleckej smotánke si zobral za terč tých najbohatších. Z nedávno skončeného piešťanského Cinematiku si jeho novinka odniesla hlavnú cenu Meeting Point Europe a predstavovala jeden z najsilnejších skupinových zážitkov v histórii festivalu.

V úvode sa stretávame so súčasnou mladou generáciou – ryšavým modelom Carlom (Harris Dickinson) a sexi influencerkou Yayou (medzi časom tragicky zosnulá Charlbi Dean) – ktorí sú na začiatku sľubného vzťahu. Spoznávajú sa, obrusujú hrany a riešia príjmové pomery. Dej zrazu pokračuje na výletnej jachte. Máme tu pestrú sociálnu paletu: okrem "nášho" cool páru aj milionára v strednom veku hľadajúceho životnú lásku, starší manželský pár zo zbrojárskeho fachu, extravagantného ruského obchodníka s hnojivami (Zlatko Burić), večne naliateho kapitána (čarovný Woody Harrelson) či premotivovaný personál pripravený vyhovieť všetkým požiadavkám svojich snobských hostí. Neskôr prichádza udalosť, ktorá úplne premieša karty v hierarchii lode. 

Tohtoročný držiteľ Zlatej palmy sa zadefinuje ako britká satira od samotného prológu. Čo je skvelé, príbeh je absolútne nepredvídateľný a miestami podstatne menej alegorický, ako by sme u švédskeho filmárskeho sociológa možno čakali. Myšlienka a parciálne pointy nie sú ukryté v žiadnych sofistikovaných symboloch. Každá figúrka je jasne rozpoznateľná, čitateľná a reprezentuje tú-ktorú spoločenskú zložku.

Trojuholník tak prekvapivo hovorí priamo a zrozumiteľne o známych spoločenských stereotypoch, a to atraktívnou formou. Spočiatku si v otváracom dejstve berie na paškál svet modelingu, influencerov, rodovú rovnosť a partnerské agendy, ale tu zďaleka nekončíme. V ďalších kapitolách sa už v základoch otriasajú politicko-ekonomické systémy, spoločenské role a patriarchát verzus matriarchát. 

Dramaturgicky skonštruoval Östlund svoje posolstvo do 3 kapitol. Pevnina – loď – ostrov. Kým prvá časť predstavuje pre našich úvodných hrdinov komfort a istotu (s výnimkou toho, kto má platiť účet za drahú večeru), plavba na luxusnej jachte je už poriadne uletená a odtrhnutá od reality. A to najmä z titulu, že naleštená paluba víta skupinku nechutne bohatých bohémov, ktorí už dávno stratili kontakt s realitou a priveľa času trávili so svojím egom.

Scenárista a režisér v jednej osobe svoje postavy rozhodne nešetrí a zosiela na nich jeden úder za druhým a my ako diváci sa škodoradostne bavíme s ním. Voči persónam zo špice spoločenskej pyramídy strácame akýkoľvek rešpekt. Výlet po mori prináša drsné vykopnutie z komfortnej zóny a tvrdú konfrontáciu pre každého účastníka tohto blahobytu. Prezradiť vám viac by znamenalo pokazenie neočakávateľného zážitku.

Záverečný ostrov à la Robinson Crusoe už naše postavičky totálne rozhodí, premieša vzťahy medzi nimi a (z)mení spoločenské pravidlá po vzore biblického „tak budú poslední prví a prví poslední.“ Östlund ako tvorca hry obracia ich existencie a filozofie naruby identicky ako v ktorejkoľvek televíznej "ostrovnej" reality show. Stále nie je núdza o zábavu a trefné pointy, ale po odzbrojujúcom finále na lodi posledná tretina predsa len stráca dych a akoby nevedela, kedy skončiť.

Herecká partia je bezchybná. Pozornosť najviac strhávajú Woody Harrelson a Zlatko Burić. Práve ich postavy zvádzajú v oslavovanej prostrednej časti opilecký, ideologický súboj v podobe slovného ping-pongu, ktorý začína na pohľad neškodne pri večeri a končí excesívne v kapitánskej kajute. Maratón ich výmen nemá konca a graduje s brutálnymi (vý)javmi na palube. 

Ak Trojuholník smútku nie je filmom roka, minimálne má vo vrecku scénu roka! Fyzicky nechutnú, fyzicky doslovnú a zároveň nechutne zábavnú. Spomínate si na nahú párty v Toni Erdmannovi (2017)? Aj tu sa neočakávane dostaví niečo nekompromisné, mimoriadne vtipné, s aurou dosiaľ nevideného a nezažitého.

V tomto prípade nesmierne záleží na tom, či Trojuholník pozeráte samí (sledovanie v kine by mala povinnosť) alebo s ostatnými divákmi. A platí: čím väčšie publikum, tým lepšie! Kolektívna skúsenosť je totiž vítaná, až žiadúca a rozhodne pridáva na výslednom zážitku. Osobne som takéto salvy smiechu naposledy zažil na Vlkovi z Wall Street, Malom Quinquinovi či spomínanom Erdmannovi.

Pomalé nakláňanie kamery zo strany na stranu a jej občasné tvrdé narazenie autenticky servíruje skľučujúci stav pasažierov, ktorý sa prenáša na diváka a po primiešaní explicitných žalúdočných a črevných nechutností sa pocit nevoľnosti zintenzívňuje... a jediným vyslobodením je výtrysk (smiechu).

Po katastrofickom Don´t Look Up (2021) ide o ďalšie svedectvo doby, akurát univerzálnejšie a pikantnejšie. Kritika a satira spoločnosti idú ruka v ruke a aktuálne trendy sa tu stretávajú s Orwellovou nadčasovou Farmou zvierat. Östlund nevytvoril snobské dielo pre intelektuálov, ale divácky vďačnú zábavu, a to podmanivým štýlom.

Hlučnou a hravou paľbou do najvyššej spoločenskej triedy môže Trojuholník smútku pripomenúť fenomenálne úspešného, oscarového Parazita (2019). Je geniálnou satirou reflektujúcou slabosti spoločnosti smerom zhora nadol, plytkosť súčasných trendov, prázdnosť „papierovo“ silných partnerských vzťahov; a odkazujúcou sa ako na klasiku, tak novodobé televízne show. In den Wolken! 

Triangle of Sadness (Švédsko/Francúzsko/VB/Nemecko, 2022, 147 min.)
Réžia: Ruben Östlund. Scenár: Ruben Östlund. Kamera: Fredrik Wenzel. Hrajú: Harris Dickinson, Charlbi Dean, Zlatko Burić, Woody Harrelson, Dolly De Leon, Vicki Berlin, Henrik Dorsin, Iris Berben, UYS, Jean-Christophe Folly, Oliver Ford Davies a ďalší.