ALCARRàS

Alcarràs je malá vidiecka usadlosť v Katalánsku a zároveň dejisko rovnomenného filmu režisérky Carly Simón, ktorá si zaň z posledného ročníka Berlinale odniesla Zlatého medveďa za najlepší film. Zavedie vás do slnkom zaliatych ovocných sadov, kde si rodina Solé zarába na živobytie pestovaním broskýň, fíg a ďalších plodín. No práve teraz sa nad ich sadom aj budúcnosťou zmráka. Prispôsobiť sa novej dobe, alebo rezignovať a začať inde od nuly? Existenciálna rodinná dráma zaobalená do takmer bukolickej poetiky dorazila do slovenských kín v rámci filmovej prehliadky Be2Can.

Malí poľnohospodári to dnes rozhodne nemajú ľahké. Produkcia ovocia či zeleniny sa z rodinných fariem stále viac presúva na veľké plantáže a do skleníkov, kde sa profit maximalizuje a náklady znižujú na minimum. Nevyspytateľnosť klímy a nestabilná ekonomika tomu tiež nepridávajú, rovnako ako upadajúci záujem mladých generácií o toto stále neistejšie odvetvie.

V rodine Quimeta Solého (Jordi Pujol Dolcet) však s nezáujmom o túto tvrdú prácu problém nemajú. Keď v lete príde čas na zber broskýň, stretne sa vždy pri práci celá rodina vrátane tých najmladších. Tínedžera Rogera (Albert Bosch) musia zo sadu priam vyháňať, aby sa venoval aj škole. Ruku k dielu priložia aj jeho sestry Mariona (Xènia Roset) a najmladšia Iris (Ainet Jounou), pre ktorú je sad akousi rajskou záhradou nekonečných objavov a dobrodružstiev. Po práci nasledujú spoločné hry, rozhovory, spomínanie aj prekáranie sa troch generácií alebo tradičné oslavy v dedine.

Tento rok sa však takéto idylické výjavy možno odohrávajú naposledy. Rodina Solé totiž nie je oficiálnym vlastníkom pôdy, ktorú obrába. Za záchranu počas občianskej vojny im ju síce na dobré slovo daroval miestny veľkostatkár, no jeho mladý dedič dnes nepísanú dohodu neuznáva a s pozemkami má iné plány: Viac než broskyne vynáša energia, a tak sa na miesto dnešných sadov chystá osadiť stovky solárnych panelov.

Quimet, jeho starnúci otec aj súrodenci s rodinami stoja pred neľahkou dilemou. Stanú sa z nich miesto farmárov údržbári fotovoltaiky? Alebo sa snáď s farmou, ktorá bola celé roky ich domovom, navždy rozlúčia? V hre nie je nič menšie než holé prežitie rozvetvenej rodiny plnej malých detí, a tak sa tvárou v tvár neistote medzi inak súdržnými príbuznými rozdúchavajú protichodné vášne.

Carla Simón, ktorá na Berlinale úspešne predstavila už svoj predchádzajúci film Leto 1993 (cena za najlepší debut v roku 2017), je v broskyňových sadoch okolo Alcarràs ako doma. Sama v tejto oblasti vyrastala, možno v rodine nie nepodobnej Soléovcom, a jej úprimnú lásku a porozumenie tomuto prostrediu cítiť vo filme z každého precízne vybudovaného záberu.

Maximálnu autenticitu ešte umocňuje skvelý ansámbel nehercov vyskladaný zo skutočných obyvateľov dediny. Ich vzájomné interakcie pôsobia absolútne uveriteľne – vrátane výkonov najmenších detí, ktoré akoby pri svojich divokých hrách v poli o kamere ani nevedeli. Pokiaľ ide o schopnosť preniesť vás do tohto špecifického prostredia, v ktorom je film pevne ukotvený, nemožno mu ozaj nič vyčítať.

Časť divákov však čaro tohto prostredia, zákonite, minie a od deja, ktorý je v tomto prípade pomerne subtílny, budú možno očakávať viac. Alcarràs nie je o príbehu ako takom, hoci sa v ňom niekoľko dramatických udalostí či prozaických zvratov udeje. Je však v prvom rade mnohovrstvovým záznamom konca jednej éry a spôsobu života, ktorý pred našimi očami padá za obeť modernému pokroku.

Nevyhnutnému? Na to si musí každý odpovedať sám. Film na nikoho vyslovene neukazuje prstom, hoci jeho kritický tón nemožno prepočuť. Ruku v ruke so vzdávaním pocty svojim hrdinom tak režisérka možno medzi riadkami vyzýva aj diváka k zamysleniu nad hodnotami, ktorými sa dnes ako spoločnosť aj jednotlivci riadime, čo pritom získavame a čo, naopak, nenávratne strácame.

Alcarràs (Španielsko / Taliansko, 2022, 120 min.)
Réžia: Carla Simón. Scenár: Carla Simón, Arnau Vilaró. Hrajú: Jordi Pujol Dolcet, Anna Otin, Xènia Roset, Albert Bosch, Ainet Jounou, Josep Abad ...