DIERA

Píše sa rok 1961 a skupinka speleológov z priemyselného talianskeho severu mieri do chudobnej kalábrijskej dedinky, kde akoby zastal čas. Kým sa miestni venujú svojej obvyklej pastve a tradíciám, bádatelia prichádzajú preskúmať jeden z najhlbších a najtajuplnejších jaskynných systémov v Európe. V nezaškatuľkovateľnom meditatívnom filme Diera (Il Buco), ktorý získal na tohtoročnom festivale v Benátkach Zvláštnu cenu poroty, režisér Michelangelo Frammartino expedíciu rekonštruuje s takmer dokumentárnou precíznosťou.

Či už sa na Taliansko pozeráme skrz kultúrne, gastronomické, historické alebo geografické kritériá, ide o jednu z najrozmanitejších krajín v Európe, ak nie na svete. Každý z jeho regiónov je tak trochu svet sám pre seba a ich kontrasty sú často také veľké, akoby ani nešlo o jednu krajinu. Práve z protikladov bohatého moderného severu a chudobného vidieckeho juhu Talianska do veľkej miery vychádza aj dynamika Diery – snímky postavenej na sugestívnych obrazoch, trefných kultúrnych narážkach, ale zároveň prakticky bez jediného dialógu či príbehu v pravom zmysle slova.

Ak ste už niečo z neveľkej, ale svojráznej a ľahko rozpoznateľnej filmografie Michelangela Frammartina videli (Dar, Štyrikrát), budú vám štýl, téma a prostredie Diery dobre známe. Ide tak trochu o poznávacie značky režiséra, ktorý svojou tvorbou skúma nuansy života v odľahlých talianskych regiónoch a ich nenápadné tajomstvá s fascinujúcim vizuálnym perfekcionizmom tlmočí divákom.

Práve odhalenie veľkého tajomstva ho vraj priviedlo aj k nakrúteniu novinky. Hoci sa na mieste, kde sa film odohráva, cíti ako doma, o tajuplnom podzemnom svete pod jeho povrchom až do nedávna podľa vlastných slov netušil. Čaro neznámeho, ťažko dostupného a potenciálne nebezpečného sa filmom prelína od prvého záberu po posledný a dodáva mu podmanivú atmosféru.

Za zmienku rozhodne stojí náročný proces nakrúcania filmu priamo v skutočnej priepasti, na ktorom sa podieľali ozajstní speleológovia s dobovou výbavou a kostýmami, ale aj s množstvom modernej digitálnej technológie ovládanej kameramanom Renatom Bertom na diaľku. Vzrušujúci pocit z objavovania miest, na ktorých dosiaľ nikto nebol, je vďaka tomu v Diere sprostredkovaný veľmi presvedčivo.

Filmu, napokon, jednoznačne dominujú práve silné obrazy: Do hmly ponorené vápencové skaly, hypnotické pastierske rituály a útroby zdanlivo bezodnej priepasti Bifurto (je hlboká bezmála 700 metrov) sú zážitkom samé o sebe. Ešte viac ich umocňuje množstvo kultúrnych narážok (speleológovia si priepasť osvetľujú horiacimi stránkami zo spoločenského magazínu s dobovo aktuálnymi nadpismi či portrétom Sophie Loren, nocujú v kaplnke vedľa z kríža sňatej sochy Ježiša atď.). Stačí však táto mozaika vnemov a postrehov nato, aby Diera fungovala ako celovečerný kino film?

Dej snímky rámcujú dva motívy: Mladí jaskyniari skúmajúci priepasť a starý pastier, ktorý v tom istom čase počas paše upadá do bezvedomia. Medzi týmito dvoma paralelne sa rozvíjajúcimi líniami môžeme, samozrejme, hľadať prozaické aj symbolické prepojenia, no skutočným príbehom v podstate nie je ani jedna.

Vo filme sa nemožno chytiť ani žiadnej konkrétnej postavy. Najbližšie k úlohe pomyselného hrdinu má zrejme starý pastier (Paolo Cossi), ktorý však skôr, než sa o ňom čokoľvek dozvedáme, stráca vedomie. Ďalej ho už sledujeme len ako nejaký abstraktný objekt trpezlivej opatery svojho okolia. Priblížiť sa mladým bádateľom na stope vzrušujúcich objavov v jaskyni je hádam ešte lákavejšie, no ani k nim nás režisér bližšie nepustí. Ostávajú bezmennou skupinou prakticky nerozlíšiteľných postáv, ktoré zväčša vidíme len z diaľky či od chrbta.

Film tak po skončení diváka zanecháva v podstate na rovnakom mieste, kde bol na začiatku, hoci obohateného o niekoľko podnetných momentov a zážitkov. Práve to, napokon, asi Dieru vystihuje najlepšie: Je to vďačný zážitok, no trochu rozpačitý film.

Il buco (Taliansko/Francúzsko/Nemecko, 2021, 93 min.)
Réžia: Michelangelo Frammartino. Scenár: Giovanna Giuliani, Michelangelo Frammartino. Kamera: Renato Berta. Strih: Benni Atria