PLASTIC SYMPHONY

Režisér a scenárista Juraj Lehotský (Slepé lásky, Zázrak, Nina) predstavil v novembri na festivale Tallinn Black Nights v Estónsku svoj tretí celovečerný film Plastic Symphony (pôvodný názov bol Potlesk). Je o hudbe, ctižiadosti, zodpovednosti a krivde, o kontraste obyčajnej, ale vrúcnej intimity našich malých životov a lesku, no i biedy veľkého sveta tam vonku. Film začiatkom decembra vstúpil do slovenských kín. Hlavnú rolu si v ňom zahral Bartosz Bielenia, hviezda poľskej oscarovej nominácie z roku 2019 Corpus Christi.

Mladý violončelista Matúš (Bartosz Bielenia) má veľký talent – no zároveň tiež veľkú smolu. Z prestížnej hudobnej školy v Berlíne, ktorá mala byť štartom jeho úspešnej kariéry, predčasne odišiel, keď jeho adoptívna matka zomierala. Viac sa do nej nevrátil – musel sa postarať o nevlastného brata, hendikepovaného Dávida (Vojtěch Zdražil).

Teraz si Matúš privyrába hraním na uliciach a pohreboch, no sna o skutočnej kariére hudobníka či dokonca skladateľa sa nevzdáva. Občas vlastnú tvorbu testuje priamo vo viedenských uliciach, kde s bratom hrávajú na kontrabase ako turistická atrakcia (Dávid trpí dwarfizmom a pri spoločnom duete brnká na spodné struny). Jedno z Matúšových vlastných diel sa volá práve Plastic Symphony, pretože malo premiéru pod plastovou fóliou, keď bratov v uliciach zaskočil dážď.

Na Stephansplatze však Matúša žiadne veľké uznanie nečaká, a tak neprestáva skúšať šťastie na konkurzoch do rôznych hudobných telies. Po ďalšom neúspešnom (tentoraz na pozíciu prvého violončela v Slovenskej filharmónii) náhodou stretáva Alberta (Sabin Tambrea), spolužiaka z Berlína, ktorý mal v kariére šťastia viac. Vo Viedni vedie úspešné kvarteto a je tiež mediálne známou osobnosťou. Keď Matúšovi ponúkne spoluprácu, neváha, hoci to znamená opustiť brata...

Matúš dosiaľ zrejme nemal veľa príležitostí rozhodovať sám za seba. Jeho život sa začal traumou odmietnutia či straty rodičov (pozadie jeho adopcie sa nedozvieme), no a teraz sa napriek dobre našliapnutej budúcnosti ocitol opäť na bode mrazu, odovzdaný na milosť a nemilosť osudu. Keď znenazdajky prichádza šanca zvrátiť ho a vziať si od života to, po čom túži, odolať je prakticky nemožné.

Zároveň však Matúš vie, že pritom musí poprieť všetko, čím bol doteraz. Pred svetáckym Albertom nepriznáva svoj neúspech na konkurzoch, hranie po uliciach, ba ani postihnutého brata, ktorý si medzičasom vďaka spoločnej známej z vlaku (Judit Pecháček, rod. Bárdos) tiež nachádza prácu vo Viedni. Hádam, paradoxne, aby bol Matúšovi bližšie. Stojí však všetko to sebazaprenie zato? Čaká Matúša v nablýskaných salónikoch viedenskej smotánky skutočné šťastie?

Intímny príbeh dvoch bratov divák vníma takmer výlučne skrz Matúša, ktorý je hádam v každom zábere filmu. Svojimi emóciami, pretlmočenými najmä mimikou a gestami jeho hereckého predstaviteľa, udáva tón a náladu každej jednej scéne a situácii. Ťažko si predstaviť, ako by film mohol fungovať bez jeho kvalitného obsadenia.

Bartosz Bielenia je ale vo svojej úlohe nepriestrelný. Na jednej strane perfektne zachytáva citlivosť, zraniteľnosť a melanchóliu svojho hrdinu, no na druhej strane mu priznáva aj temnejšiu, nejednoznačnú stránku, ktorá je pre diváka hádam ešte zaujímavejšia. Pocit krivdy, nenaplnenia a tak trochu spupná túžba presadiť sa vo svete, ktorý sa naň pozerá zhora. Možno si v hĺbke duše vraví, že si, skrátka, zaslúži viac. Kto z nás si to, napokon, niekedy nepovie?

Všetky tieto protichodné emócie dávajú postave Matúša kus autentickej človečiny, a to bez akéhokoľvek prehrávania či hrotenia situácií. Plastic Symphony je v tomto smere dokonale ustriehnutý. Možno vďaka tomu môže divákovi pripadať menej čitateľný, no subtílnemu malému-veľkému príbehu, ktorý by sa v reálnom živote mohol odohrávať kúsok od nás bez toho, aby sme si ho všimli, tlmenosť sedí.

Ako sa dej vyvíja, v Matúšovom živote nastávajú zvraty, ktoré spustia jeho katarziu a precitnutie. Škoda len hádam až príliš jednoznačne moralizujúceho finále. Má, samozrejme, svoju pointu aj odkaz, no možno film nemusel byť až taký priamočiary a mohol Matúšovi radšej ponechať kúsok rozporuplnosti – a tým aj uveriteľnosti.

Scenár tiež trošku premrháva príležitosti pokiaľ ide o vedľajšie postavy. Popri Matúšovi pôsobia celkom jednoducho a plocho – obzvlášť jediná ženská postava ošetrovateľky Lenky, o ktorej sa divák nedozvie vo filme takmer nič.

Tak či onak, Plastic Symphony je veľmi príjemný, citlivý, solídne nakrútený aj zahraný film s dušou a posolstvom, ktorý si v kinách určite svojich divákov zaslúži. Bohužiaľ ich bude asi veľmi málo.

Podcastovú recenziu nájdete TU

Plastic Symphony (Slovensko / Poľsko / Česko, 2022, 87 min.)
Réžia: Juraj Lehotský. Hrajú: Bartosz Bielenia, Vojtěch Zdražil, Judit Bárdos, Sabin Tambrea, Ľubomír Paulovič, Ela Lehotská, Roman Polák, Branislav Jobus ...