OSEM HÔR |
OSEM HÔR |
Adaptácia úspešného románu Paola Cognettiho otvára príbeh o melanchólii z pominuteľnosti detstva, tradície a otcov. Osem hôr – režisérskej dvojice Felixa van Groeningena a Charlotte Vandermeersch – sú outdoorový film v komornom štýle. Pomalá snímka o celoživotnom priateľstve si z festivalu v Cannes odniesla Cenu poroty. Film z úchvatného prostredia talianskych Álp vstupuje aj do slovenských kín.
Príbeh začína v polovici 80. rokov. Mestský chlapec Pietro sa spolu so svojou matkou na letné prázdniny usadia v jednej horskej dedine. Chlapec sa spriatelí s miestnym rovesníkom Brunom – mladým horalom, ktorý je jediným dieťaťom v zanikajúcej obci. Vďaka horským dobrodružstvám sa medzi chlapcami navzdory ich rozdielnemu pôvodu zrodí rozkolísané, ale pretrvávajúce priateľské puto.
Zatiaľ čo mestský a literárne nadaný Pietro zápasí s nezdolnosťou hôr, vrchár Bruno s prostým čítaním knihy. Bruno sa narodil pre život medzi alpskými štítmi; všetci jeho predkovia obývali podhorské lúky. Tradíciu života pastierov kozorožcov a kráv prerušil až jeho otec, ktorý odišiel do mesta za prácou stavbára. Napätie medzi vidiekom a mestom prestupuje celým filmom, tvorcovia ho však nezobrazujú ako neprekonateľnú medzu.
Horská osada Grana má len štrnásť obyvateľov. Kedysi bola väčšia, mala školu a bar. Potom miestni postavili cestu, aby do obce prišlo viac ľudí. Stal sa však opak, takmer všetci z Grany odišli. Táto tklivosť – nenávratné rozlúčenie s minulosťou a zánik toho, čo sme si zamilovali – je ústrednou témou talianskej snímky.
Slovo príroda používajú len ľudia z mesta. Pre horalov je to však len abstraktný výraz, ktorý o skutočnosti veľa nepovie. Lazníci uplatňujú vždy výrazy odkazujúce ku konkrétnej skutočnosti: les, strom, lúka. Príroda pre nich nie je abstraktným ideálom ani ozvláštňujúcou atrakciou, ale hmatateľnou skutočnosťou.
Civilizácia a príroda tu však voči sebe nie sú vymedzené ako dva protikladné a večne znepriatelené póly. Pietrov vedecky zmýšľajúci otec sa nechá očarovať horským ľadovcom, ktorý mu pripomína štúdium chémie a fyziky. Čo ho k ľadovcu však najviac priťahuje, nie je jeho vedecká merateľnosť, ale bezprostredná skúsenosť dobrodružstva.
Strata objaveného šťastia nastane po odlúčení priateľov, ktoré potrvá dlhých pätnásť rokov. Hrdinov v dospelom veku s citlivosťou a zároveň miestami nerozoznateľnou podobnosťou stvárnili Luca Marinelli a Alessandro Borghi. Obaja pochopia, že na niektoré hory sa už nedá vrátiť. Pietro nachádza svoj nový domov v ďalekej himalájskej cudzine, Bruno zostáva pod alpskou horou. Situácia sa mení v prospech jedného alebo druhého protagonistu; tento kyvadlový pohyb ľudského údelu pripomína neustálu zmenu, od ktorej sú uchránené len večné hory.
Viac než dejové peripetie vynikne prepracovaný a zároveň úsporný vizuálny štýl, ktorým akoby sa tvorcovia snažili odkloniť od poetiky Terrenca Malicka – najmä od jeho alpskej meditácie A Hidden Life (2019). Tento filmár zvyčajne pomocou širokouhlého objektívu prehlbuje priestor prírody a dynamickými zábermi vytvára metaforu večne plynúceho ducha rieky. V prípade drámy Osem hôr ide často o protikladné – statické – vizuálne prostriedky. Príroda je snímaná teleobjektívom, ktorý perspektívu splošťuje. Vďaka tomuto ozvláštneniu sa hory javia byť k postavám bližšie než v skutočnosti sú.
Tvorcovia Ôsmich hôr – na rozdiel od Malicka – sa vyhýbajú impozantným východom a západom slnka. Väčšinu scén nakrútili počas slnka vo vyšších polohách, čím obraz zbavili mnohokrát videných okrášlení. Kamerové jazdy sú často nahradené jednoduchým transfokátorom. Prosté pohyby kamery uprostred série statických záberov vyniknú ako zaujímavá inovácia.
Netypické je použitie akademického formátu (takmer štvorcový pomer strán 4:3). Aj keď toto rozhodnutie bolo autorom vytýkané ako nepochopiteľný postup snímania rozhľahlej krajiny, v skutočnosti ide o premyslený vizuálny aspekt. Komorný film sa nesnaží hory zobraziť v ich najširšej impozantnosti, naopak všíma si ich častokrát opomínanú textúru. Odmietnutie vizuálnych klišé horskej kinematografie nám paradoxne umožňuje sledovať prírodu s väčšou mierou záujmu.
Film naznačuje podobnosť vrchárov v Alpách a Himalájach, odhaľuje ich zakorenenosť v krajine, zároveň sa vyhýba romantizácii horalského života. Jedného protagonistu ženie túžba za ôsmimi horami sveta. Druhý zostáva verný svojej hore, ktorá čnie uprostred jeho srdca, ale aj tvrdošijnej hrdosti. Napriek všetkej vznešenosti je film vo svojom jadre smutným príbehom o pretrvávajúcich ranách z absencie otcov. Snaha o uchovanie tradície v exponenciálne meniacom sa svete prináša tklivú – avšak pre autorov akceptovateľnú – nostalgiu.
Le otto montagne (Taliansko / Belgicko / Francúzsko, 2022, 147 min.)
Réžia: Felix van Groeningen, Charlotte Vandermeersch. Scenár: Paolo Cognetti (román), Felix van Groeningen, Charlotte Vandermeersch. Hrajú: Luca Marinelli, Alessandro Borghi, Filippo Timi, Elena Lietti ...