KORZET

Od čias, kedy zdobil cisárovnú Sissi na plátne sladký úsmev 17-ročnej Romy Schneider uplynulo už bezmála 70 rokov. Medzitým postavu slávnej rakúsko-uhorskej panovníčky stvárnilo množstvo iných herečiek, ba objavila sa dokonca v kinách aj v kreslenej podobe (v animáku Sissi a Yeti z roku 2008). Po medzinárodnom úspechu snímky Korzet režisérky Marie Kreutzer však Sissi zrejme v mysliach mnohých z nás ešte dlho ponesie podobu pôvabnej luxemburskej herečky Vicky Krieps, ktorá si za jej stvárnenie odniesla plne zaslúženú cenu Un certain regard z festivalu v Cannes.

Najnovší filmový portrét Alžbety Bavorskej je odvážny, intímny a nadčasový. Aj keď sa o filme hovorí ako o „kostýmovej historickej dráme”, v skutočnosti je skôr charakterovou štúdiou a hĺbavou sondou do duše ženy, ktorá sa snaží vymaniť z okov svojej rodovej a spoločenskej roly. Film sa prebojoval až do užšieho výberu súťaže o Oscara za najlepší cudzojazyčný film (nominácia mu však napokon ušla) a vyhral napríklad tiež hlavnú cenu na festivale v Londýne. Teraz konečne dorazil aj do slovenských kín.

Kým v úvode spomínaná romantická trilógia Ernsta Marischku z 50. rokov 20. storočia zachytávala Sissi ako mladé dievča, ktoré sa so svojou dejinnou úlohou ešte len zoznamuje, vo filme Korzet už ju stretávame ako ostrieľanú, z naivity dávno vytriezvenú ženu na prahu štyridsiatky. Je niekoľkonásobnou matkou, jej manželstvo s Franzom Jozefom (Florian Teichtmeister) je viac-menej len formalitou a ona zúfalo hľadá únik z pohodlného, ale emocionálne aj intelektuálne vyprahnutého života krásneho „maskota” monarchie.

Národ svoju cisárovnú oslavuje ako večne mladistvú, vznešenú ženu s ružovými lícami, osím driekom a lokňami splývajúcimi až kamsi ku kolenám. No hoci sú pre ňu tieto lichôtky zdrojom nemalej pýchy, s pribúdajúcim vekom je pre Sissi stále ťažšie dostáť ideálom z vlastných umeleckých portrétov. Jej imidž sa stáva jej väzením, zdrojom každodennej neistoty a achillovou pätou, do ktorej sa s veľkým gustom triafa každý, kto sa nestotožňuje s jej politickými názormi či neortodoxnými maniermi.

Napokon, klebetníci si v prípade Sissi vždy mali na čom zgustnúť: Kráľovský protokol jej nevonia a pri každej príležitosti od dvora uteká ku koňom, zhýralému bratrancovi či sestre vydatej do Anglicka. Okrem toho tiež pestuje viacero ženy nehodných záľub a zlozvykov, vrátane fajčenia, športovania či vášnivého záujmu o technologické novinky.

Aké to však asi naozaj bolo, byť v koži ženy v čele patriarchálneho sveta rakúsko-uhorskej monarchie? Žiť pod drobnohľadom tisícok zvedavých pohľadov, a pritom túžiť len po slobode, súkromí a autenticite? Marie Kreutzer (Bez otca, Pôda pod nohami) sa odkláňa od romantizovanej verzie Sissi z päťdesiatych rokov aj od jej sploštenej podobizne z pohľadníc a turistických suvenírov. Sníma z nej pozlátku a obnažuje ju (v niektorých scénach doslovne) ako krehkú a zároveň silnú rebelantku, ktorá zúfalo túži po vášni a naplnení.

V krásne melancholickom podaní Vicky Krieps (Niť z prízrakov, Bergmanov ostrov) sa vznešená Sissi z obrazov na stenách viedenských palácov mení na ženu z mäsa a kostí, ktorá sa zmieta v množstve protichodných emócií. Chvíľami je rozvážna, dokonale sa ovláda (napríklad v až chorobne kontrolovanom vzťahu k jedlu) a plní svoju rolu so všetkými jej nuansami aj klišé. Inokedy sa mení na bezradné divoké zviera lapené do pasce, z ktorej niet úniku. Tú pascu práve symbolizuje titulný korzet, ktorý si necháva Sissi každý deň viac a viac uťahovať, aby svet (aj seba samú) presvedčila o večnosti svojej najväčšej devízy – fyzickej krásy.

Nakoľko je takýto obraz Sissi hodnoverný? Korzet nezaprie autorskú ruku svojej tvorkyne a nezapiera ju, napokon, ani ona sama (Kreutzer okrem réžie napísala k filmu aj scenár). Pri kreovaní „svojej” Sissi síce vychádza z archívnych reálií či aspoň hodnoverných domnienok, no jej finálnu podobu dokresľuje podľa vlastnej, subjektívnej a modernej optiky. Cisárovná sa v jej podaní stáva nadčasovým archetypom ženy dusenej tradíciami, mačizmom, od malička vštepovanou povinnosťou každému sa zavďačiť a poznať svoje miesto. Film však zároveň zdôrazňuje jej zvedavosť, pokrokovosť, sexualitu, empatiu, ale tiež rozmarnosť a impulzívnosť, pre ktoré sa vzďaľuje vlastným deťom.

Odrazu teda Sissi nie je len historickou postavou, ale akoby sme kúsok z nej v sebe mohli objavovať aj my, súčasné diváčky. Nakoniec, ako trefne podotýka režisérka vo viacerých rozhovoroch, životopisy známych osobností nevravia len o svojich objektoch, ale vždy sú tiež obrazom svojho autora a doby, v ktorej vznikli. Film to hravo pripomína použitím súčasnej hudby aj zdanlivo nedbalými „odkazmi z budúcnosti” v obraze, ako je moderná presklená recepcia či mop opretý na chodbe paláca.

Ale medzi riadkami kreatívny scenár možno sám seba obhajuje napríklad aj vsuvkou, kde sa Sissi zoznamuje so „zázrakom” pohyblivých obrázkov – filmu. Jej ústami autorka filmu presviedča, že niečí obraz vo filme či na fotografii nikdy nebude celkom objektívny a reálny, netreba to od neho teda ani očakávať. S pribúdajúcou minutážou sa v tomto duchu stále viac posúvame do roviny „...čo keby?” až po snové oslobodzujúce finále.

Ak by sme sa na Kozret pozerali výlučne ako na životopisnú historickú drámu, mohli by sme z neho byť v rozpakoch či dokonca považovať ho tak trochu za diletantský. Ak však pristúpime na Kreutzerovej hru, oprostíme sa od očakávaní a prestaneme lipnúť na faktoch, vyťažíme zo Sissinho portrétu napokon oveľa viac, než by nám mohla dať sebelepšia adaptácia učebnice dejepisu. Ťažko povedať, čo by na takúto interpretáciu vlastného obrazu povedala samotná Sissi. No svojim dnešným divákom má Korzet rozhodne čo povedať.

Corsage (Rakúsko / Luxembursko / Nemecko, Francúzsko, 2022, 114 min.)
Réžia: Marie Kreutzer. Scenár: Marie Kreutzer. Hrajú: Vicky Krieps, Florian Teichtmeister, Katharina Lorenz, Jeanne Werner, Alma Hasun, Manuel Rubey ...