JE MI ZO SEBA ZLE

Pokojný život v zdraví, láskyplnom vzťahu a kruhu priateľov. Pre niekoho najvyššia méta, pre Signe šedý priemer, ktorý ani nestojí za to žiť. Hlavná hrdinka čierno-čiernej nórskej komédie Je mi zo seba zle zúfalo túži po pozornosti a je pre ňu ochotná podstúpiť čokoľvek. Urobí ju to však naozaj šťastnou? Temná, absurdná, a pritom miestami až neznesiteľne trefná satira režiséra Kristoffera Borgliho mala vlani svetovú premiéru v sekcii Un Certain Regard festivalu v Cannes. Do slovenských kín vplávala pred niekoľkými dňami v rámci prehliadky severských filmov Scandi.

Zdá sa vám, že žijete v povrchnom narcistickom svete, kde sa presadia len majstri v sebaprezentácii? Pre Signe (Kristine Kujath Thorp) a jej priateľa Thomasa (Eirik Sæther) ide o každodennú realitu, na ktorú sa plne adaptovali. Bez najmenších zábran sa správajú vždy presne tak, ako to práve vyhovuje ich zámeru – či už ide o detinskú roztopašnosť, akou je krádež luxusného vína, alebo prekrúcanie historiek pred známymi a rodinou. Tým jediným, čo má pre Signe a Thomasa zmysel je totiž presvedčiť všetkých navôkol, že žijú ten najvzrušujúcejší a najúspešnejší život.

No i keď sa môže na prvý pohľad zdať, že sú zohratou dvojkou, ktorá si nemá čo vyčítať, súperiť neprestávajú ani medzi sebou. V niektorých ohľadoch, napokon, vyrovnaní zďaleka nie sú. Kým Signe je „len” čašníčkou v malej kaviarni, jej priateľ úspešne rozbieha svoju kariéru umeleckého dizajnéra. Prvá výstava, prvý rozhovor do časopisu... Thomas je stále viac zahľadený do seba, ľudia sa okolo neho zvedavo krútia a Signe sa ocitá na okraji záujmu. Nechystá sa s tým však zmieriť. Inšpirovaná kritickým zážitkom so zranenou ženou, ktorej pomáhala zachrániť život, prichádza s odvážnym plánom, ako získať pozornosť: Ak nedokáže vzbudiť obdiv, dosiahne to aspoň ľútosťou.

V tomto okamihu sa Signe (a s ňou aj film) definitívne odpútava od reality a začína sa divoký koncert absurdít a šialeností: Zaobstará si totiž lieky, ktoré spôsobujú obrovské mokvavé rany s trvalými následkami a všetkých na okolo presviedča, že trpí záhadnou kožnou chorobou. Jej plán, samozrejme, spočiatku vychádza – na mladú ženu so znetvorenou tvárou sú skutočne všetci zvedaví. Je však daň, ktorú platí za pozornosť primeraná?

Posledná otázka, samozrejme, nepotrebuje odpoveď. Tak ako jej priateľ či kamaráti, ani samotný film Signe neberie ani náhodou vážne. Jej postupná premena na monštrum je tak v podstate len do extrémov vyhrotená metafora. Okrem reálnej „epidémie” narcizmu vôkol nás sa film možno pritom tak trochu inšpiruje aj Münchhausenovým syndrómom – záhadnou diagnózou, pri ktorej postihnutí simulujú alebo si privodzujú vážnu chorobu, aby získali pozornosť a opateru.

Signin nekonečný boj o miesto v žiare reflektorov, samozrejme, prináša kopec vtipných situácií. Zároveň však ide o tak otravnú, konfliktnú a celkovo negatívnu postavu (Kristine Kujath Thorp vo svojej úlohe odvádza skvelú prácu), až je na film chvíľami ťažké pozerať. Na druhej strane to našťastie uľahčuje celkom hravý a nápaditý spôsob rozprávania príbehu. Scenár si pomáha napríklad aj snovými odbočkami, v ktorých sa spolu so Signe túlame (a chvíľami strácame) v ríši fantázie.

Ak chcel režisér nastaviť zrkadlo všetkým tým neznesiteľným priateľom, toxickým partnerom a otravným príbuzným, ktorí musia každú debatu vždy stočiť na seba, nedokážu sa tešiť z cudzích úspechov a klamstvo s pravdou sú pre nich voľne zameniteľnými pojmami, určite sa mu to podarilo. No aspoň malý kúštiček Signe či Thomasa v sebe iste pri sledovaní snímky objaví každý, komu nechýba sebakritickosť a nadhľad.

Ak autorský titul Kristoffera Borgliho však predsa len niečo ťahá dole, bude to jeho nevyvážené tempo. Chvíľami sa svieže nápady na diváka sypú ako na bežiacom páse, striedajú ich však minúty repetitívnych či zbytočne doslovných dialógov a situácií, ktoré síce Signinej zúfalosti nasadzujú stále novú korunu, no nič nové v podstate nehovoria. Ústredná satira napokon začína pod ťarchou situačného humoru otupievať a v závere, akoby scenáru už dochádzal dych, vyúsťuje do akéhosi prchavého, ťažko uveriteľného happy endu. Zo snímky si ale napokon oveľa viac zapamätáte úplne iné scény a vtipy, ktoré by bolo škoda prezrádzať.

Je mi zo seba zle je tak trochu domom krivých zrkadiel – realitu, ktorú odráža, si s ničím nepomýlite, aj keď ju v snahe pobaviť film ohýba do neskutočnej karikatúry. Ak máte radi na plátne absurdný humor s druhým plánom a nebojíte sa postáv, na ktoré vám bude chvíľami trápne aj pozerať, nenechajte si ho ujsť.

Syk Pike (Nórsko, 2022, 95 min.)
Réžia: Kristoffer Borgli. Scenár: Kristoffer Borgli. Hrajú: Kristine Kujath Thorp, Eirik Sæther, Anders Danielsen Lie, Henrik Mestad, Andrea Bræin Hovig, Seda Witt, Sarah Francesca Brænne ...