TÁR

„Čas je esenciálnou súčasťou interpretácie. Bezo mňa nemôžete začať. Ja spúšťam stopky."

Cate Blanchett vo svojom najnovšom filme pridáva do svojho hereckého repertoáru výnimočných osobností ďalší silný kaliber. V novinke Todda Fielda Tár sa predstavuje v hlavnej úlohe nadanej klavíristky, skladateľky a dirigentky Lydie Tár. Príbeh a rola jej boli napísané priamo „na telo“. Ak by ponuku odmietla, film by nevznikol. K ďalšej zlatej soške má veľmi dobre našliapnuté.

Lydia šéfdiriguje orchester v Berlínskej filharmónii už sedem rokov. Stretávame sa s ňou na vrchole jej dirigentskej kariéry. Pripravuje sa na uvedenie vysoko očakávaného nahrávania Mahlerovej Piatej symfónie. Popri prípravách na koncert sledujeme Lydiu v rôznych životných situáciách – ako dáva rozhovory novinárom, robí masterclassy, debatuje s blízkymi priateľmi alebo konfrontačne vstupuje do vzťahov so spolužiačkou svojej dcéry, ktorú upodozrieva zo šikany.

Lydiino konanie nabáda diváka k zamysleniu sa nad aktuálnymi spoločenskými otázkami, ako aj postavením hudby v našich životoch. Príbeh tiež skúma, ako chutí moc alebo čo sa stane s človekom, keď ho moc pohltí. Ako sa postupne stáva neznesiteľným a ako ho začínajú opúšťať aj tí najbližší.

Základom úspechu novinky je herecké majstrovstvo Cate Blanchett, ktorá prakticky „nezlezie“ z plátna. Je fascinujúce sledovať, ako pri zdanlivo menej záživnej klasickej hudbe dokáže herečka popísať proces tvorby tak neodolateľným spôsobom. Avšak svojím správaním sa Lydia rúti do vlastnej priepasti. Zosmiešňuje študentov, ktorým dáva pocítiť svoju nadradenosť, ponižuje svoju dlhoročnú asistentku Francescu (Noémie Merlant) a toxicky sa správa aj ku svojej manželke Sharon (Nina Hoss).

Hoci Lydia väčšinu času pôsobí isto, sebavedomo a dominante, jej osobné prežívanie ju v očiach divákov mierne poľudšťuje. V súkromí spoznávame obyčajného človeka, ktorý rovnako ako ostatní bojuje so svojimi neistotami a sníva svoje sny. Jej osobné peripetie sú vo viditeľnom kontraste k jej profesionálnemu dirigentskému nadhľadu.

Filmový príbeh manipulatívnej Lydie pripomína učiteľa hudby Terencea Fletchera z filmu Whiplash (2014), ktorý je posadnutý dokonalosťou a ktorého vzťah ku svojim žiakom je poznačený výrazným nedostatkom empatie. Hudba v oboch príbehoch má však zásadné postavenie. Istá paralela sa ponúka aj s precíznym filmom Michaela Hanekeho Pianistka (2001).

Oproti Whiplashu sa však v snímke Tár o hudbe rozpráva viac, než počúva. Hudba jednoznačne ovplyvňuje všetky filmové postavy ako aj dejovú linku. Lydia sa najčastejšie objavuje sediac za klavírom alebo stojac pred orchestrom. Vedľajšie postavy sú doslova „vedľajšími“.

Režisér a scenárista Todd Field (Malé deti) začínal v osemdesiatych rokoch minulého storočia ako herec. Herecké remeslo zavesil po roku 2000 na klinec, kedy sa plne začal venovať filmovej réžii. Snímka Tár je jeho tretím celovečerným dielom. Ostatné dielo Todda Fielda ocenil aj Martin Scorsese: „...mračná sa zdvihli, keď som uvidel a „prežil“ jeho film Tár.“

Tár nahliada na rôzne témy – na možnosti žien vyniknúť v dominantne mužských profesiách, na mocenský zápas či na ľudskú schopnosť postaviť sa svojim vlastným strachom. Polemizuje, čo sa môže stať s človekom, ak na vrchole kariéry uverí sám v seba a vo svoju neomylnosť, a čo sa môže stať s ostatnými, keď ich začne podraďovať svojim záujmom a ich potreby necitlivo (a možno nevedomky) potláčať.

Je možné, že Lydia má Aspergerov syndróm, ktorý sa vyznačuje silným zameraním na detail alebo intenzívnymi záujmami. Celý film je nakrútený cez prizmu ústrednej postavy. Ak teda Lýdia nazerá na ostatných vzhľadom na svoju diagnózu len v detaile, potom ani divák ich nemôže vidieť inak.

Hoci je snímka u divákov ako aj u kritiky populárna, téma a samotná postava Lydie Tár vyvolali kontroverzie. Filmári boli obvinení, že sú „protiženskí“. Dirigentka Marin Alsop, ktorá v príbehu Lydie Tár vidí mnohé paralely s jej vlastným príbehom, sa cítila urazená. Snímke vyčíta, že ženu v tejto pozícii zobrazila viac menej v negatívnom svetle. Vyznala sa, že to bolo pre ňu až srdcervúce.

Filmový scenár tiež tematizuje, ako môže jedno „nesprávne“ zostrihané video ovplyvniť verejnú mienku alebo či sa dá hudobný skladateľ/skladateľka vôbec vnímať bez kontextu a len cez jeho tvorbu. Kritickú obec dielo rozdelilo. Nie každý z jej členov úplne súhlasí so spôsobom, aký uhol pohľadu na predmetné témy bol zvolený.

Pre Cate Blanchett je film meditáciou o moci, ktorá sa vzťahuje na všetky pohlavia, je teda bezpohlavná. Napriek tomu, že postava Tár je inšpirovaná skutočnými dirigentkami, film ako taký je fikciou. Snímka Tár obsahuje ohromujúce klasické party, ktoré dopĺňa pôsobivá hudba Hildur Gudnadóttir. Práve Gudnadóttir skomponovala podobne silné motívy aj pre príbeh zlosyna Jokera.

Tár je zručne vycibrené dielo. Filmoví fajnšmekri si prídu na svoje – výborný scenár, množstvo dialógov, kamera, zvuk, herecké výkony... Ale dá sa tiež povedať, že ako dirigentke, tak aj novinke Todda Fielda, akoby chýba srdce.

Tár (USA, 2022, 158 min.)
Réžia: Todd Field. Scenár: Todd Field. Hrajú: Cate Blanchett, Noémie Merlant, Adam Gopnik, Marc-Martin Straub, Egon Brandstetter, Ylva Pollak, Paula Först, Sylvia Flote, Sydney Lemmon, Mark Strong, Nicolas Hopchet ...