TURNUS

Opatrovateľka, ktorá miesto rozhovorov s vlastnou dcérou počúva spomienky cudzieho dôchodcu. Partia robotníkov, ktorí peniaze, čo cez deň zarobia, po večeroch spolu prepijú. Vodič kamiónu, ktorého nekonečné šichty pripravili o rodinu – a takmer aj o život.

V novom dokumente režiséra Jara Vojteka a scenáristu Mareka Leščáka Turnus sa stretli pohnuté osudy Slovenky a Slovákov, ktorí pracujú ďaleko od svojich rodín a domova. Film, ktorý mal svetovú premiéru na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Ji.hlava a na Slovensku ho ako prvý uviedol Febiofest, teraz môžete vidieť vo vybraných kinách.

Podľa oficiálnych štatistík si aktuálne na živobytie zarába v zahraničí až 130 000 Slovákov a Sloveniek, neoficiálne to však asi bude ešte viac. Ďalšie desaťtisíce migrujú za prácou na turnusy stovky kilometrov hore-dole v rámci Slovenska. Vidina vyššieho príjmu a lepšej životnej perspektívy láka najmä ľudí z chudobnejších regiónov, kde príležitosti na dobre ohodnotenú prácu najviac chýbajú.

No kým títo muži a ženy rátajú kilometre a prespávajú po ubytovniach či privátoch, ich rodiny ostávajú doma. Z matky, otca, manželky či manžela sa odrazu stáva vzdialená tvár na obrazovke počas videohovoru, chlebodarca, ktorý síce platí účty, no reálny život už so svojimi príbuznými nežije. Aká vysoká je vlastne daň za „európsku” výplatu? A stojí to vôbec zato?

Oceňovaný dokumentarista Jaro Vojtek sa vo svojom najnovšom filme zblízka pozrel na osudy tých, čo sa na sladko-trpkú prácu ďaleko od domova dali. Je to celkom špecifická vzorka prípadov, ktoré asi nie sú reprezentatívnymi zástupcami všetkých za prácou dochádzajúcich Slovákov, no výborne vystihujú ich najvypuklejšie problémy.

Tri príbehy tvoria tri kapitoly filmu, ktoré nie sú pomenované podľa hlavných protagonistov, ale podľa ich detí – teda tých, ktorých sa ich neprítomnosť najviac dotýka. Najskôr spoznávame Máriu (Mária Rimčuková), jednu z 23 000 (ako film uvádza) slovenských opatrovateliek pracujúcich v Rakúsku. Žije v dome klienta, ktorý potrebuje pomoc aj so základnými každodennými úkonmi, ako je hygiena či stravovanie. Ostáva mu však stále dosť energie na to, aby Márii do úmoru rozprával o svojej vojenskej kariére (smelo sa rozhovorí aj o časoch, keď ako príslušník SS strážil väzňov v koncentráku) alebo ju dokonca špehoval v kúpeľni.

Medzitým, stovky kilometrov ďaleko, Máriina dospievajúca dcéra žije svoj bežný život ďalej u babky. Určite sa nemá čo učiť? Bude večer s kamarátkou oslavovať len pri malinovke a dodrží večierku? I keď Mária chodí do Rakúska pracovať aj pre dcérine blaho, o jej blízkosť tým prakticky prichádza.

Vodič kamiónu Štefan (Štefan Gondek) by o tom tiež vedel rozprávať. Hoci mu milióny najazdených kilometrov pomohli rodinu slušne zabezpečiť, manželstvo sa mu napokon rozpadlo a deti sa sotva ozvú aspoň na narodeniny. Jeho život sa odohráva v kabíne ťahača a jedinú radosť mu poskytujú bicie, ktoré so sebou v návese vozí, aby si prestávky mohol spríjemniť bubnovaním. Ako sám priznáva, boli chvíle, kedy mal chuť s celou tou bezútešnou existenciou seknúť.

Partia stavbárov (Pavol Lety Letkovský, Patrik Jendrál a Vladimír Bocan) síce za prácou cestuje len v rámci Slovenska, no výsledok je rovnaký. Miesto toho, aby sa každý deň po fuške vracali k ženám a deťom, idú spoločne do krčmy, stávkovej kancelárie či herne, kde nemalú časť svojich zárobkov bezcieľne rozflákajú. Kým mladý Paťo sa ešte pri tejto rutine len oťukáva, pre Letyho je už, zdá sa, po štyroch rozvodoch a prepitých rokoch jediným možným spôsobom života.

Film nikoho z nich nesúdi ani neponúka zázračné riešenia. Patovú situáciu, s ktorou sa musia vysporiadavať dennodenne tisícky (nie len) Slovákov, zdá sa, chápe v celej jej komplexnosti. Ako si, napokon, správne vybrať medzi materiálnym zabezpečením rodiny a fyzickou prítomnosťou všetkých jej členov? Bude Máriina dcéra naozaj šťastnejšia, ak bude jej mama doma, ale na podpore? Vydržalo by Štefanove manželstvo, ak by doma robil od nevidím do nevidím za minimálnu mzdu? A je snáď isté, že by Lety bez fušiek nepil, nestávkoval a nenaháňal sukne?

Turnus má reálnych protagonistov, no ako Jaro Vojtek v rozhovoroch priznal, nie je to klasický dokument. Mária, Lety či Štefan v ňom situácie zo svojich životov pred kamerou skôr rekonštruujú, čiže v podstate hrajú samých seba. Cítiť, že sú pri tom vo vlastnej koži, a tak sa tvorcom zrejme podarilo ich príbehy, pocity a rozpoloženia uchopiť autenticky. Viaceré scény a dialógy však zinscenovanie predsa len nezaprú a ani epizódnym postavám (prostitútky, vyhadzovač atď.) ich role vždy celkom neveríme.

Film má pomerne jednoliatu, neveľmi optimistickú atmosféru. I keď sa v ňom priamo nič vyslovene dramatické neodohrá, na bludné kruhy, ktoré zachytáva, nie je ľahký pohľad. Nie je to však ani vyslovene patetické a aj stopáž tvorcovia veľmi správne ustriehli.

Turnus je priliehavý obraz nie len skupiny ľudí, ktorú zachytáva, ale aj celej našej spoločnosti, ktorá miesto doťahovania sa na úroveň vyspelejších štátov prešľapuje z nohy na nohu a núti tak jednotlivcov hľadať si vlastné, nie vždy najšťastnejšie riešenia.

Ak už pre nič iné, Turnus by si zaslúžil hojnosť divákov aj v rámci určitej sebareflexie, ktorá nemalej časti nášho národa, hlasito odmietajúcej migrantov či utečencov, trošku chýba. Protagonisti snímky totiž práve k mužom a ženám, utekajúcim za lepším životom z krajín sužovaných biedou či konfliktmi, v mnohých ohľadoch nemajú ďaleko.

Turnus (SR, 2022, 68 min.)
Réžia: Jaro Vojtek. Scenár: Marek Leščák, Jaro Vojtek. Kamera: Tomáš Stanek, Peter Balcár, Norbert Hudec. Strih: Peter Harum, Maroš Šlapeta. Zvuk: Dušan Kozák. Hudba: Michal Nejtek