TONKO, SLÁVKA A KÚZELNÉ SVETLO

Nášmu západnému susedovi v koprodukcii so Slovenskom sa podaril naozaj výnimočný animovaný počin, a to nielen po vizuálnej, no aj príbehovej stránke. Debutový celovečerák výtvarníka a režiséra Filipa Pošivača Tonko, Slávka a kúzelné svetlo by sa dal označiť v žánri československého animovaného filmu za udalosť sezóny.

Ide totiž o výnimočný počin spájajúci nielen klasické a moderné animované postupy, ale púšťa sa do ťažkých až filozofických tém, ako prapodstata dobra a zla, ale aj to, ako sa popasovať s inakosťou v šablónovitej a nalinkovanej spoločnosti.

Tonko, Slávka a záhada tajomnej bytovky

Pošivač zasadil dej animáku do netradičného domu, sleduje panoptikum susedských vzťahov, no primárne cieli objektív kamery na malého Tonka. 11-ročný chalanisko pozná svoj byt, ale aj zákutia bytovky ako vlastnú dlaň, pretože ho rodičia doslova „držia nakrátko“.

Autorove dielko je skrz naskrz prešpikované originálnymi nápadmi či ideami, a tak hovoriť o námete či konkrétnom deji filmu je náročne bez utrúsenia čo i len drobného spoileru.

Tonko, ktorý je skrátka „iný“, ako ostatné deti stretáva čerstvo prisťahovanú Slávku. Začínajúce dobrodružstvo naprieč poschodiami staromódneho domiska sledujeme práve optikou samotnej dvojice hlavných hrdinov.

Čo filmárom otvára nekonečný vesmír detskej imaginácie, a teda aj široké pole na autorské kreatívne hody. Ústredne duo tak zažíva rôzne dobrodružné eskapády vtesnané, na prvý pohľad, medzi chladné múry bytového domu.

Narážajú tak na nevraživých susedov, odkrývajú záhadnú minulosť samotného domu, kľučkujú medzi zväzujúcimi pravidlami Tonkových rodičov (ktorí vyznievajú ako totálni sociopati) a zažívajú aj vzlety a pády citlivo rozohratého priateľstva a snáď aj mladučkej lásky.

Čo je v podobnom žánri vcelku netradičným, režisér sa pohráva s folklórom a predhistóriou filmovej lokality, ktorá postupne stráca zmysel obyčajnej kulisy. Okrem sledovania príbehu mladých protagonistov sa ústredným „hrdinom“ stáva bytovka, ktorú Tonko a Slávka využívajú ako netradičné ihrisko plné príbehov, ale aj nástrah.

Bezkonkurenčný vizuál

Na prvú dobrú snímka odzbrojí krásnym vizuálnym kabátom oldschoolovej retro animácie. Práve stopmotion technika zažíva už roky veľký comeback a Pošivač jej veľké estetické plusy využíva s remeselnou istotou profíka.

Citlivo a sofistikovanou rukou výtvarníka kombinuje práve klasickú animáciu, s maľovanými „rekvizitami“ či CGI trikmi. Počítačovými efektami ale nezahlcuje, skôr ich využíva ako barličku na vyniknutie stopmotion prvkov.

Vyráža až dych, do akej miery Pošivač vie skombinovať veľké celky interiérov, exteriérov a mestských scenérií s absolútne vyšperkovanými detailmi ako štylizované schodisko, či dokonca detské hračky.

Formou je snímka originálnym kúskom, no autor nezakrýva inšpiračné zdroje. Umeleckým a technickým dizajnom niektorých scén, až expresionisticky pokrivených stien a uhlov, tak režisér požmurkáva na gotickú estetiku animákov Tima Burtona či Koralínu spisovateľa Neila Gaimana.

Autor tak ale kalkulovane nekopíruje, ale inteligentne sa inšpiruje a zároveň prináša vlastné prvky a nápady.

Téma inakosti: Aké to je byť outsider vo vlastnom byte

Ruka v ruke je v Tonkovi a Slávke s vizuálom previazaný aj príbeh a námet. Práve ten, ako divák zisťuje po vtiahnutí do príbehu, je nosným pilierom filmu. Presahom Tonka sa dá chápať aj určitá vrstevnatosť. Zatiaľ čo deti a ratolesti ocenia dobrodružnú linku, maznavý vizuál a roztomilé bábky, staršie ročníky v ňom poľahky nájdu reflexiu doby.

Pošivač tak celkom neskrývane otvára tému inakosti a outsiderstva. Nerobí tak ale s kalkulom, ale problematiku servíruje v rozprávkovom farebnom outfite. Cez postavu Tonka sa tak dostávame do sveta dieťaťa, ktoré nezapadá, no poľahky sa v ňom nájde aj nejeden „dospelák“.

Slávka tak Tonka učí, že občas neposlúchnuť nie je zlý nápad, ak sa tak učí spoznávať vlastnú slobodu. Tonko, ako bytovkový vyvrheľ sa tak postupne stáva rebelom, ktorý vymení sterilitu detskej izby za krivé schodiská a pokreslené chodby s opadanou omietkou, ktoré zažili aj lepšie časy. Film tak skúma čo je a čo nie je normálne, a či to je potrebné vôbec škatulkovať, no deformovanou, no o to úprimnejšou optikou dieťaťa.

Burton, Del Toro, Mijazaki, no najmä Filip Pošivač

Zaujímavým je aj, ako sa režisér vyhral s prepojením samotných žánrov popretkávaných snímkou. Detské dobrodružstvo postupne naberá na obrátkach a Pošivač tak pridáva jednu žánrovú ingredienciu za druhou. Z explicitne mládežníckej rošády sa tak stáva miestami až urban fantasy s prvkami mysteriózna a sem tam na diváka „vyskočí zo skrine“ mrazivý horor.

Režisér tak mixuje na prvý pohľad rôznorodé žánrové chute, z čoho by mohol ľahko vzniknúť nekonzumovateľný paškvil, no v prípade Tonka sa tak nestane. Pošivač tak totiž robí sugestívne a pevnou rukou talentovaného tvorcu.

Autor využíva staré tipy a triky majstrov, ako je spomínaný Burton, a spája navonok nespojiteľné svety, tak ako Guillermo del Toro so svojim panomptikom príšer vo Faunovom labyrinte.

Niektoré pasáže snímky až hmatateľne referujú na ďalšiu popkultúrnu ikonu, a to klasika japonského anime Hajao Mijazakiho. Ak by totiž Tonko a Slávka prešil regionálnym „faceliftingom“ anime estetiky, pokojne by v podobnom dejovom rozpoložení zapadol do portfólia štúdia Ghibli.

Tonko, Slávka a kúzelné svetlo je tak dozaista výnimočným počinom na poli nielen československého animovaného filmu, ale určite kvalitatívne dýcha na krk aj svojim svetovým súputníkom. Animovaná novinka ale zamieša kartami aj príbehom, ktorý nie je dojímavý na prvú signálnu, ale vykopáva do vzduchu aj viacero hodnotových otázok prítomných všade okolo nás aj mimo filmové mantinely .

Tonko, Slávka a kúzelné svetlo (Česko / Slovensko / Maďarsko, 2023, 82 min.)
Réžia: Filip Pošivač. Scenár: Jana Šrámková. Kamera: Denisa Buranová. V slovenskom znení: Radoslav Kotleba, Karolína Kubánková, Juraj Kemka, Petra Polnišová, Peter Bebjak, Soňa Norisová