TRETÍ KONIEC PALICE

Generačná chudoba, obmedzený prístup k vzdelaniu a biedne šance na trhu práce, predsudky a ostrakizácia, alarmujúce životné podmienky a zvýšené zdravotné riziká. To sú asi najvypuklejšie problémy, ktorým čelí každý, kto sa narodí do niektorej z rómskych osád na území Slovenska.

Táto komunita však zďaleka nie je homogénnou masou – aj tu sa nájdu takí, čo svojou jedinečnosťou do miestneho koloritu nezapadajú alebo zápasia ešte s nejakým „hendikepom” navyše. No a práve o nich nakrútili režisér Jaroslav Vojtek a scenárista Marek Leščák film Tretí koniec palice, za ktorý si vlani priniesli cenu pre Najlepší film z krajín V4 z Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov v Jihlave. Na ťažké témy, no zároveň osviežujúco pozitívny portrét „menšín uprostred menšiny” teraz môžeme vidieť aj v kinách po celom Slovensku.

Tretí koniec palice je mozaikou štvorice príbehov z prostredia rómskych osád, v ktorých bude mať divák možnosť zamyslieť sa nad osudmi ich obyvateľov tak, ako by mu možno doteraz ani nenapadlo. Namiesto typických výjavov divokej zábavy, všadeprítomnej hudby a rozruchu, v ktorom obyvatelia splývajú do akejsi jednoliatej masy, film do popredia posúva celkom osobné a intímne príbehy jednotlivcov, ktorí s davom navôkol z rôznych dôvodov splynúť nechcú či nemôžu.

V prvom z príbehov stretávame Jara, ktorý ešte v detstve po nehode prišiel o nohu. Ani po 40 rokoch si však nedokáže zabezpečiť elektrický invalidný vozík, a tak je celý život odkázaný na namáhavé a obmedzujúce barle. Päťnásobný otec bojuje s každodennými úlohami, ako vie. Tu a tam si privyrobí nejakou výpomocou, väčšinou je však odkázaný na milodary od farníkov z miestneho kostola. Ako u neho doma vyzerajú Vianoce? A pomôže mu so získaním vytúženého vozíka list prezidentke?

Mladší Dávid síce nemá fyzický hendikep, no ani preň nie je život najľahší. Už od malička bol iný, inak sa obliekal aj vystupoval. Dnes žije otvorene ako transsexuál, a hoci má podporu v chápavej matke aj dvojici podobne orientovaných kamarátov, pre väčšinu svojej komunity je čiernou ovcou, ktorú by najradšej ani nevideli. Ako sa hľadá láska, keď komplikáciou nie je len iná orientácia, ale aj farba pleti a sociálna situácia? A bude Dávidovi naozaj lepšie vo vysnívanom Nemecku?

V treťom príbehu spoznávame Emila, ktorý zamladi porobil veľa hlúpostí. Ako mnohí iní, čo žijú v bezútešných podmienkach osád, prepadol chľastu a s ním prichádzala aj nekontrolovateľná agresivita. Doma bil ženu aj deti a napokon vytiahol počas bitky s chlapmi z osady nožík a skončil vo väzení. Do jeho života však vstúpil boh a s ním aj abstinencia. Dnes o nich káže aj svojim susedom, žije šťastným manželským životom a snaží sa pred vlastným osudom uchrániť syna. Má však v tomto prostredí nejakú šancu uspieť?

Posledný príbeh je hádam najdojemnejší. Jeho hrdinom je malý Maroš, ktorý s babkou Jarmilou cestuje do ďalekej Prahy na operáciu. Narodil sa totiž s vážnou vývinovou poruchou, ktorá mu ani v 12 rokoch neprestáva strpčovať každodenný život, ale aj obmedzovať jeho už tak limitované možnosti budúceho uplatnenia. Aké to je, keď dieťa z osady nebojuje len s predsudkami a chudobou, ale aj s vážnymi zdravotnými problémami?

Rómske osady sme zvyknutí z filmov či reportáží vnímať ako smutné, odpudivé a nebezpečné miesta – čiernu škvrnu na svedomí našej spoločnosti a zdanlivo neriešiteľný problém. Vojtekov film sa však prvoplánovými dojmami nenechá rušiť a prechádza priamou čiarou do hĺbky individuálnych osudov svojich starostlivo vybraných hrdinov. Iste, smeti, blato a rozpadávajúce sa chatrčky, aké by sme od Rudnian, Jarovníc či Rakúsov čakali, sú stále v obraze, no fokus je niekde inde. Divák je tak celkom prirodzene postavený pred skutočnosť, že aj tu žijú len ľudia so svojimi radosťami, strasťami, snami aj túžbami.

Hoci žiadny z hrdinov filmu nemá na ružiach ustlané, spája ich odhodlanie nevzdať sa a vidieť aj v skromných podmienkach svojich životov nádej na niečo dobré. Miesto konfliktov sme svedkami okamihov súdržnosti, radosti z maličkostí, optimizmu. Nie, Tretí koniec palice nie je naivne idealistickým filmom, ktorý by sa nás snažil presvedčiť o tom, že samotnou silou ľudskej vôle snáď ide prekonať desaťročia dôslednej dehumanizácie tejto komunity. S hendikepmi a inakosťou Dávida, Jara, Emila či Maroša by, napokon, nemal ľahký život nikto z nás. No pri poľudšťovaní svojich hrdinov si Vojtek počína úplne skvelo.

Film – ani ten dokumentárny – však, samozrejme, nie je len o svojich témach a hrdinoch, ale aj o spôsobe, ako tento obsah divákovi naservíruje. Tretí koniec palice má krásnu kameru (postaral sa o ňu kameraman Ivo Miko) a prirodzený zvuk prakticky bez hudby (ak nerátame hru na hudobné nástroje či spev niektorých protagonistov). Sú to prvky, ktoré mu dodávajú autenticitu a príjemnú pozerateľnosť. Zároveň však svojich protagonistov tu a tam tlačí do trochu krkolomných, strojene pôsobiacich situácií a rozhovorov, ktoré kus tejto autenticity zase rušia. Vyhnúť sa obligátnym hovoriacim hlavám a zároveň primäť nehercov vyrozprávať svoje príbehy pred kamerou je, samozrejme, ťažký oriešok. Zinscenované dialógy s nemocničnou klaunkou či farárom však od diváka občas vyžadujú prižmúrenie oboch očí.

Tretí koniec palice je, v každom prípade, cenným a jedinečným príspevkom ku kriticky dôležitému premosťovaniu priepasti medzi majoritou a minoritnou časťou našej spoločnosti, ktorá spolu chtiac či nechtiac, v dobrom aj zlom, zdieľa vcelku malý spoločný priestor.

Tretí koniec palice (Slovensko, 2023, 88 min.)
Réžia: Jaroslav Vojtek. Scenár: Marek Leščák, Jaroslav Vojtek. Kamera: Ivo Miko. Strih: Radoslav Dubravský