VOJNA POLICAJTOV

Po minuloročnom Invalidovi aj v roku 2024 máme v ohni svoje filmové želiezko v podobe nostalgicko trpkej spomienky na divoké 90-ky (a to nás ešte v čaká príbeh Mikuláša Černáka pod názvom Miki). Tentoraz sme opustili vody bláznivej komédie, ostrieľaný producent Rudolf Biermann si prisunul režisérsku stoličku a pustil sa do sfilmovania hutnej knižnej krimi Arpáda Soltésza Hnev: Vtedy na východe. Adaptáciu v slovenských kinách diváci nájdu pod diváckejším Vojna policajtov.

Ako býva u Soltésza zvykom čitatelia a teraz aj kino publikum sa môže tešiť už na overený koktejl ingrediencií. Spisovateľ, ktorý si vzal pod taktovku aj scenár filmu, tak nešetril atmosférou mečiarovských deväťdesiatok, folklórom porevolučného divokého východu, drsnými polišmi, siskármi a atmosférou frustrácie, ktorá by sa dala krájať.

Tvorcovia tak okrem iného stavili aj na hviezdny kasting v čele s marketingovým hereckým lákadlom raperom Patrikom „Rytmusom“ Vrbovským a známymi tvárami zo slovenských divadelných dosiek či televíznych obrazoviek. Vo výsledku tak Biermann natočil drsnú detektívku krstenú východniarskou pálenkou a írečitými hláškami, ktorá síce občas dramaturgicky zakopáva a šuchoce papierom, no vo finále sa s týmito neduhmi popasuje so cťou a štýlom.

Vtedy na (slovenskom) východe

Kapitán Miki Miko prekladá svoju dennú policajnú rutinu dvojdecovými „malými“ vodkami, ilegálnymi kšeftíkmi, no hlavne pozná svojský kolorit a nástrahy metropoly východu. Pod Mikiho krídla prichádza „zelenáč“ poručík Molnár, ktorý sa ako neriadená strela hlava nehlava rozhodol riediť rady zlatom a šušťákmi obvešaných mafiánov.

Moli a Miki tak šliapu na päty „počestným“ podnikateľom, od ktorých si bežní policajti pumpujú peňaženky cashom a občas prihodia akúsi „medovú pascu“ v podobe spoločníčok z Lolity. Biermannova Vojna policajtov spočiatku sleduje tŕnistý vzťah oboch svojských policajtov, ktorí, ako to už býva v policajných „bromance“ zvykom, si k sebe nájdu cestu.

Bez prezradenia väčších či menších spoilerov, treba len dodať, že Moli kopne do nesprávneho hniezda sršňov a rozhýbe tak mašinériu, na ktorej čele velí „trojpísmenková“ Slovenská informačná služba, no noty jej píše boss východu Berci zahratý Rytmusom.

Podobne ako v knižnej predlohe, tak aj na plátnach sa dej sústredí práve na dvojicu nekompromisných policajtov, ktorí pre poldecák a buchnát do hlavy nemusia chodiť ďaleko. Zároveň podobne ako v Hneve Soltész využíva Moliho a Mikiho nielen na posun deja, ale aj na postupné osvetľovanie sveta deväťdesiatkového východu.

Policajné duo je akýmsi okom hurikánu, okolo ktorého besnie tvrdý mečiarizmus, ktorý sa chtiac nechtiac prelial aj do metropoly východu. Svoje ambície a chápadlá sem tak naťahujú aj cezpoľní trojpísmenkoví, ale aj podsvetie, ktoré sa v úrodnom kapitalizme stihlo už poriadne hlboko zakoreniť. Miki s Molim sa tak nepasujú len s vlastnou príbehovou archou, ale často sa obtrú o príbehy viac či menej kľúčových figúrok a postavičiek, ktoré tvoria mikrosvet „veľkomesta“.

Zároveň Vojna policajtov nie je len bezmyšlienkovitou mozaikou bizarných príbehov, ale aj vďaka Soltészovmu originálu, je jasne príbehovo ukotvená. Okrem iného tak, až na určité viac či menej vypuklé problémy, dramaturgicky drží viac pokope ako predchádzajúca snímka Sviňa.

Tá taktiež vychádzala z predlohy Soltészovej knihy a v tom čase sa o režisérsku stoličku delila Mariana Čengel Solčanská práve s Rudolfom Biermannom. Napriek spoločensky kľúčovej téme Sviňa zlyhávala filmársky, ale aj scenáristicky, zatiaľ čo práve Vojna policajtov ju s prehľadom kvalitatívne preskakuje míľovými krokmi.

Mafián Berci je viac Rytmusom ako bossom podsvetia

Tak, ako podobne tematicky ladené snímky, ako Únos či spomínaná Sviňa a Invalid aj Vojna policajtov láka na bohatý herecký ansámbel slovenských hercov. Mikiho Miku si zahral Alexander Bárta a do role „chandlerovsky“ spustnutého cynického muža zákona sa kastingovo skrátka hodí. Bonusovým plus je aj fakt, že Bárta pochádza z Košíc, takže jeho oprášený prízvuk pôsobí uveriteľne a netrhá uši.

Bártovi herecky sekunduje Juraj Loj ako Moli, ktorý síce pochádza z Bratislavy, no otrhaného poručíka Molnára zahral so cťou. Spočiatku, akoby sa herecky vo vzájomnej interrakcii hľadali, slovný ping pong tak občasne šuchoce scenárom a jednotlivé repliky míňali toho, komu boli adresované, no vo finále ich parťáctvo smrdí človečinou, čo je dobre.

Asi najväčším marketingovým lákadlom súvisiacim s hereckým obsadením bol práve raper Patrik „Rytmus“ Vrbovský, ktorý na plátnach hviezdil už minulý rok. Tentoraz ale svoje deväťdesiatkové nevkusné sako z Invalida vymenil za koženú bundu a „zlaté reťázky“. Zatiaľ čo v Karáskovej komédii si strihol len epizódnu rolu a viac menej korenil dej bizárom a hláškami, vo Vojne policajtov si uchmatol, stále „len“ vedľajšiu hereckú úlohu, no o významnejšiu pre dej.

Rytmus ako mafián Berci, ktorého predobrazom bol boss košického podsvetia Holub, tak namiesto zbesilého trúsenia vtípkov, bol dotlačený do špecifickej polohy, musel skrátka hrať. Rytmus síce na seba púta pozornosť, no napriek očakávaniu sa charakterovo nikam neposúva. V jeho replikách tak presne vidieť, kde Soltészov scenár akceptuje a naopak, kde si nedá povedať, improvizuje a tlačí do scenára svoju „rytmusovčinu“.

Ako Vrbovský aj sám priznal na predpremiére, niektoré repliky „okorenil“ práve šťavnatejším a „uveriteľnejším“ slangom, ktorý ale vo finále nerobí z Berciho plastickejšiu postavu, ale len väčšieho Rytmusa. Zároveň akýmsi „čarom nechceného“ je aj fakt, že Vrbovský vystupuje ako aktuálne kritik niektorých médií, čo v kontexte detailu, že číta vo filme scenár napísaný novinárom Arpádom Soltészom, vyvoláva na jazyku trpkú pachuť.

Asi najväčším hereckým prekvapením, je obsadenie Mariána Mitaša do úlohy záhadného Inžiniera. Síce ide o epizódnu postavičku, no každú sekundu stopáže so svojimi prepadnutými lícami a chladnou civilnosťou si skrátka kradne pre seba. Mitaš si tak vo Vojne policajtov zrejme odskočil k jednej zo svojich najikonickejších úloh. Logicky tak medzi ním a Bártom dokonale funguje chémia, a to paradoxne aj bez toho, aby sa bezprostredne stretli na jednej scéne. Vzorec „honu mačky na myš“ prilieva do plameňov gradácie napätia a zároveň schéma funguje aj v obrátenom garde.

(Takmer) absencia ženských hrdiniek

Napriek tomu, že 90. roky na východnom Slovensku zrejme neboli Mekkou emancipácie, film tak vo veľkej miere absentuje na ženské hrdinky, čo v 21. storočí pôsobí rušivo. Kritik by mohol namietať, že film sa len držal predlohy, zároveň ale treba kontrovať tým, že Hnev sa viac sústreďuje na dvojicu mužských protagonistov aj z toho dôvodu, že Soltész už detailne pracoval so ženskou hrdinkou v nadväzujúcom románe Mäso.

V Hneve si tak logicky vzal na mušku aj z dôvodu rozmanitosti práve dvojicu policajtov. V kontexte Soltészovej série o východe, tak minimalizovanie ženských postáv v Hneve neprekáža, tak ako vo Vojne policajtov, ktoré vnímame zatiaľ ako samostatné dielo bez priradenia ku konkrétnej franšíze.

Biermannov film síce predstaví jednu z kľúčových vedľajších ženských hrdiniek (Anežka Petrová ako doktorka), no zároveň sa v snímke objavujú diery a miesta, kde by nebolo vôbec od veci „dopísať“ ďalšiu ženskú postavu. A nejde len o schému akýchsi kvót, podľa ktorých by vo filme malo byť väčšie zastúpenie žien. Vo Vojne policajtov skrátka chýbajú aj z pohľadu fungujúcej dramaturgie.

Ak by mal napríklad Molnár dobre napísanú partnerku, sestru, frajerku, zároveň by tak mohla prehĺbiť aj samotný Molnárov charakter a motiváciu. A na druhej strane by tak práve takáto postava mohla následne zase podčiarknuť hĺbku a plasticitu kľúčovým momentom, ktoré súvisia práve s postavou policajta.

Divák sa môže strácať

Zatiaľ čo mozaikovitosť príbehu na jednej strane ťahá príbeh vpred, po čase sa divák v panoptiku postáv môže strácať. Stačí, že postava jedného z mafiánov pomenuje priezviskom a nie prezývkou a divák, tak môže byť sčasti vytrhnutý z imerzie, pretože sa musí sústrediť na to, o kom sa postavy vlastne rozprávajú. Zatiaľ čo kniha „vyobracia“ charaktery zo všetkých strán, vo filmových mantineloch sa im niekedy nedostane toľko opatery, ako by bolo potrebné.

Akčná stránka prekvapivo funguje, aj keď režisér niekedy lepí zábery do rozmazaných montáží, ktoré akoby využíval ako barličky pri stratenosti v choreografii. Na druhej strane v niektorých pasážach zase pohyb kamery je dokonalým parťákom a spoluhráčom frenetického deja na pľaci. Taktiež vidieť, že Biermann má napozerané a vie, ako to na pľaci funguje aj vďaka jeho dlhoročnej producentskej kariére. Jeho režijný sólo debut remeselne zvládol a dokonca niektoré scény z hľadiska budovania napätia (scéna u Patkaňa) zvládol ako svetoví majstri.

Vojna policajtov tak zároveň trpí premrštenou minutážou, ktorá pri dva a pol hodinách kričí po strihačských nožniciach. A pravdou je, že by naozaj bolo, kde na stopáži uberať. Biermann spolu so Soltészom vyrukovali s netradičným a do istej miery podareným pokusom o slovenský „slowburn“, no v sympatickom oldschoolovom až easternovom šate. Vojna policajtov nie je slovenským True detective, no rozvíri domáce žánrové vody a predstaví tak zaujímavý a snáď až odvážny filmový počin.

Vojna policajtov (SR, 2024, 150 min.)
Réžia: Rudolf Biermann. Scenár: Arpád Soltész. Kamera: Martin Štrba. Hudba: Vladimír Martinka. Hrajú: Alexander Bárta, Juraj Loj, Róbert Jakab, Patrik Vrbovský, Jakub Štáfek, Marián Mitaš, Jakub Rybárik, Ady Hajdu, Petra Dubayová, Bronislava Kováčiková, Martin Nikodým, Matej Marušin, Barbora Švidraňová, Anežka Petrová, Annamária Janeková ...