MIKI

Tak sa zdá, že sa slovenskí filmoví tvorcovia v 90. rokoch minulého storočia celkom dobre usadili. Vlani Invalid, tento rok Vojna policajtov a najnovšie Miki. A ako je vidieť, čoraz viac funguje aj východ – komu nestačili spomínaní poliši či komédia Kavej, dočká sa výletu do Telgártu a okolia.

Miki je najnovší počin Jakuba Kronera (Bratislavafilm, Lóve), ktorý po dvoch chechtaniciach Šťastný nový rok nasadil trilerové remeslo. Využil scenár Mira Šifru (Úsvit), ktorý poriadne vyspovedal Mikuláša Černáka v base a teraz nám chcú ukázať, ako sa z bývalého šoféra autobusu stal za niekoľko rokov ctený pánko vo veľkom saku, ktorý dosť vzbudzoval hrôzu a neváhal medzi rýchlovkami v aute niekoho odbachnúť či povoziť po snehu na lane…

To je vlastne prvotná scéna filmu z januára 1996, no k nej sa musíme dostať cez ťažké začiatky, keď dvaja bratia z makačky v Nemecku ani nestačia prísť na pohreb otca. Na Slovensku však ostanú, lebo sa tu črtá dobrý biznis – najprv drobné kšefty, potom autobusová doprava či predaj kamiónov. Návrat kamoša z basy a čoraz častejšie potulky s Milošom však začínajú viesť aj k prvým vraždám. A ešte horšie bude, keď sa nedokáže ovladať ani Miťov brat a tiež za sebou necháva spúšť. Cesta na vrchol je ešte ďaleká, to potrvá, kým sa chlapci z Telgártu dostanú aspoň do Brezna či nebodaj na hlavy banskobystrického podsvetia…

Ak dobre rátam, Miki mapuje zhruba roky 1991-1996. A počas piatich rokov uvidíme trefne zmapované deväťdesiatky, kde sa potvrdzuje tradičné slovenské vychytralé podnikanie alias každý biznis je založený na odrbe. Lenže Miki so svojou partiou začnú rýchlo siahať aj po paliciach, lopatách, pištolách a vraždí sa už naplno. Niekedy vzniknú situácie náhodou, iné až mrazivo nasledujú po nejakej inej (keď sa Miťov brat pobije v bare, nemá to krčmár veľmi isté).

Scény z východoslovenskej dediny, malého mesta či podsvetia majú rovnaké menovatele: neuveriteľné množstvo postáv, ktoré by rozhodne uživili klasické zastavenie snímku a vycapenie menovky, aby ste do konca filmu vedeli kto je kto. Takto sa orientujete cez tváre (každý druhý fúzač v saku) alebo hercov, čo ich stvárňujú. Sledujete ako postupne menia tepláky či šušťáky (také typické pre 90. roky) za obleky, ešte si aj časť biznisu legalizujú cez fitká, bezpečnostné služby alebo kluby.

Viac ako tucet postáv očakáva ďalšie dianie celkom logicky – časť z nich asi neprežije, iní pri podvodoch začnú porušovať pravidlá a čím smerujeme vyššie, tým väčšie šarže treba získať či podplatiť: advokát či prokurátor je začiatok, no ako vyzrieť na nekompromisnú sudkyňu? Upláca sa krížom-krážom, nie je tu priestor pre konkurenciu (skôr pre krvavé strety) a zatiaľ všetko vychádza, kým sa opäť nestojí pri rakve.

Miki je skôr popis a zobrazovanie jednotlivých momentov, mordov, príbehov a udalostí. Nie je to hlboká sonda do hlavy niekoľkonásobného vraha, ktorý berie aj vraždy na objednávku ako dedinčanov na výlet na autobuse cez hranice. Sériu pretínajú najmä straty niektorých kumpánov, kedy sa mení nálada skôr na smutnú – ale stačí pár minút a Kroner už preladí strunu na čiernohumornú a mafoši snažia elegantne presunúť telo cez centrum mesta za denného svetla. Tu sa natíska otázka, či sa nedostaneme do fázy, kde Mikimu ako hrdinovi fandíme a nedrukujeme vlastne vrahovi…Časť divákov to nemusí jasne rozlíšiť.

Azda aj preto sa – bez absencie vykresľovania charakteru – zdá byť Miki miestami chladný a inokedy až príliš zábavný na to, že sa tu podvody i vraždy sekajú za radom. Ako aj Miro Šifra spomína, táto partia si nechystala inteligentné schémy, prevážila jednoduchá surová brutalita a tú sa snaží zachytiť aj Kroner vo filme. Akoby zvážnel až pri finálnej scéne s mamou i manželkou… dá tu priestor pre pomalé precitnutie.

Po formálnej stránke si Kroner doprial množstvo dobrých scén: sú tu napínavé scény, trocha akcie, je tu aj zimná atmosféra a množstvo ikonických interiérov s kulisami i hudbou 90. rokov. Nechýba Maduar či eurodisco, na ich pozadí sa vraždí či šuká ostošesť. Kostýmy, kamera, strih, takmer všetko tu sedí. Akurát pár dialógov opäť kvári klasicky prehltaný zvuk a občas nezrozumiteľná veta.

Herecké výkony sú výborné prakticky všetky. Kolos vedie Milan Ondrík s vynikajúcim výkonom (lepší mužský tento rok asi nebol), ale aj Michal Kubovčík v roli brata dokáže prepnúť z bežného humoru na top magora. Najväčším prekvapením je zatiaľ Dušan Cinkota ako Miloš – a verím, že väčší priestor sa ešte nájde aj pre Gregora Hološku.

Najväčší šok prichádza azda v závere, keď zistíte, že film končí akoby v najlepšom a tie top očakávané scény či hercov ste zatiaľ nevideli. Autori totiž natočili toľko materiálu, že toto je prvá časť filmu – a až v januári 2025 príde dvojka s názvom Černák. Pre mňa je otázne, či to bude iba druhá časť toho istého alebo sa film vydá sčasti aj iným smerom ako napríklad Duna. Absencia tlaku, že film nemusí vyrozprávať všetko, má výhodu, že nie je taký zbrklý či hutný, ako Vojna policajtov pred pol rokom.

Miki (SR / ČR, 2024, 106 min.)
Réžia: Jakub Kroner. Scenár: Miro Šifra. Kamera: Mário Ondriš. Hudba: David Kollár. Hrajú: Milan Ondrik, Gregor Hološka, Michal Kubovčík, Anna Javorková, Rebeka Poláková, Dušan Cinkota, Martin Nahálka, Petra Vajdová, Ivan Vojtek, Juraj Loj ...