JOKER: FOLIE à DEUX

Že príde druhý Joker s menšou slávou z benátskeho festivalu oproti predchodcovi, sa dalo čakať. Jednotka získala hlavnú cenu (Zlatého leva) a podobný úspech sa zopakovať takmer nedal. Že boli aj kritiky horšie, nie je tiež nič nevídané – nezabúdajme na fakt, že už prvého Jokera rozstrieľali a bol skôr obľúbený medzi divákmi a Akadémiou. Dvojka mala dlho punc pokračovania, ktoré nikto nechcel. A obávam sa, že zotrváva u mnohých aj po videní, hoci vybrané pasáže sú lepšie ako celkový výsledok. Aj tak je to ale škoda.

Joker: Folie à Deux mal ambíciu posunúť komiksový film k muzikálu. V skutočnosti mieša ešte viac žánrov: väzenskú drámu (Arthur sa dostane do Arkhamu po vraždách z jednotky), súdnu drámu (nad jeho zločinmi visí trest), romancu i muzikál zároveň. Smutné zistenie príde v momente, keď zistíte, že ani v jednom neexceluje – má dobré scény, fajn momenty, niektoré vás prekvapia, inokedy naštvú, ale konzistencia celého filmu je otázna. Chvíľku však trvá, kým si uvedomíte negatíva, za prvú hodinu by ste dali aj 8/10.

Prvé minúty nečakane servírujú animované intro s minulými činmi Jokera. Na to prídu časy vo väzení, kedy spoznáme nové postavy (bachara Jackieho v podaní výborného Brendana Gleesona, kamoša Rickyho i pár obdivovateľov), v susednom trakte na hudobnej hodine aj Lee Quinnzel. Väzenské sekvencie ukazujú ako Arthur bojuje s izoláciou i náhodnými vzťahmi, niečo v ňom drieme a dumáme, či sa aj tu prejaví jeho Joker. Sme zvedaví ako sa postava rozvinie. Dokonca aj prvé muzikálové čísla (nie príliš dlhé – akoby sa film bál pustiť pesničku na viac ako tri minúty) sú zaujímavé. Arthur či iné postavy prejdú do piesne hladko a oživia štandardné dianie. Dve fázy fungujú – film je iný, keď je Arthur sám a keď už spozná Lee.

Horšie je to so súdnou drámou. Práve tam sa ukazuje, ako sa film začína točiť v kruhu. Neprináša žiadneho zloducha ako budú čakať niektorí diváci, a stále sa vracia iba k minulým udalostiam, volá si predchádzajúce postavy a nazerá na Arthurovo správanie. Po čase to začína byť silené a to ešte chce Arthur prebrať opraty procesu. Neradno prezradiť, kam to celé smeruje, ale tempo tu drhne a v závere prídu akurát náhody. Aspoň transfery medzi Arkhamom a mestom sú atmosférické. Súdna sieň je ďalším dusným interiérom – ak film chce ukázať, že Arthur pendluje medzi dvomi miestami a spolu s ním máme trpieť aj my, zaberá to.

No je to obrovský rozdiel oproti prvej časti, kedy sme spoznávali veľké mesto, užívali si scény v metre, byte či na ikonických schodoch. Áno, aj tu sa k nim vrátime, ale už je to iba repete. Akoby bol scenárista riadne vyčerpaný, skúšal stávky na istotu. Nehovoriac o pocite, že film má tri konce a ďalší zrádza ten minulý.

Obavy z muzikálových čísel sa pri naťahovanej stopáži stanú tými najmenšími. Muzikály si sekvenciami nahrádzajú tradične jednoduchší dej – a platí to aj v tomto prípade. Menia aranžmá, niekedy je skôr civilné, inokedy snové, akurát neraz slúžia ako lacný trik, že sa odohrajú iba v predstavách. Sú však krásne natočené – choreografia, kamera a neraz použitá hudba sú skvelé. Lenže čo z toho, keď film stojí na mieste vo väzení či na súde? To, čo sa zomelie v posledných 15-20 minútach, asi vyirituje viac divákov: lacné triky, návraty a rozporuplné finále, v ktorom si každý hľadá niečo svoje. Väčšina divákov a fanúšikov konca prvého dielu (v každom drieme azda kúsok anarchistu, keď Joker „dobyl“ ulice) sa naštve na tvorcov kvôli tomu, ako ukončí Todd Philips túto časť – má to byť odkaz na iné filmy či bezvýsledné východisko?

Prvý Joker bol tiež netradičný film s nálepkou DC, ale mnohí ho brali ako poctu Scorsesemu, iné nazeranie na postavu zloducha a výborné vykreslenie duševnej choroby. Joaquin Phoenix bol oscarový – a aj tu naplno hrá, no niektoré scény ho zrádzajú. Moja osobná potecha vidieť Lady Gaga (raz za tri roky) v ďalšej úlohe sa tiež nenaplnila, v prvej polovici si scény s ňou užívate, odhaľujete jej charakter, no v druhej sa vám protiví – ale možno aj to je súčasť koloritu, ako svet vníma Arthura a ako sa proti nemu spikol. Každopádne, Lady Gaga mi celkovo prišla nevyužitá a jej postavy je škoda.

Ak si zoberiete toto ako hlavnú myšlienku filmu a zamyslíte sa nad jeho ťažkým osudom, nie je márny. Je smutný, depresívny a Arthur ani nemá veľmi na výber. Dilemu, či je schizofrenik a strieda dve osobnosti, však sám roztne na súdnom procese. A na procese mihne aj potenciálny Harvey Dent, to ani nerátate.

Že film stál odhadom 200 miliónov dolárov (trikrát toľko čo jednotka) takmer ani neuvidíte. Ale určite je to príklad veľkého filmu (ani nie blockbustru, keďže je často komorný), ktorý je precízne nakrútený, ľahko sa do neho ponoríte napriek ťažkým témam a potom vás začne postupne zrádzať. Akoby Todd Philips nevedel kam ísť, tak nakrútil niečo, čo bude maximálne rozdeľovať divákov. Artoví si budú užívať, tí ostatní nadávať. Určitá pachuť ostáva takmer u každého. Paradoxne najväčšou slabinou nie je ani ten tucet muzikálových čísel, ale málo deja, veľa opakovaní, nevyužité postavy a ku koncu úmorné tempo (dvojká má o 16 minút viac).

Vidieť Jokera a Lee v kine má svoje čaro – lebo veľké IMAX plátno či 4DX efekty mu môžu ešte pridať na atmosfére. Formálna stránka je totiž kvalitná a tú si my cinefili chceme vychutnať. Horšie to bude s bežným divákom, ktorý od nudy od polovice filmu zasvieteným displejom smartfónu osvieti temnotu plátna. Škoda, od tohto filmu sme čakali všetci oveľa viac a teraz je otázne, komu ako padá skóre oproti očakávaniam.

Čo znamená podnázov Folie à deux : „Niektorí ľudia to označujú za dvojité šialenstvo. Iní za stav, keď dve osoby, ktoré majú psychózu, ju odovzdajú jedna druhej, a tak veria zdieľanej predstave, zdieľanému preludu a tento svoj prelud, túto svoju vymyslenú predstavu bránia za každú cenu.“ Lady Gaga

Joker: Folie à Deux (USA, 2024, 138 min.)
Réžia: Todd Phillips. Scenár: Scott Silver, Todd Phillips, Bob Kane. Hrajú: oaquin Phoenix, Lady Gaga, Zazie Beetz, Catherine Keener, Brandan Gleeson, Steve Coogan ...