ANORA

Anora predstavuje prvú Zlatú palmu pre americkú produkciu od Malickovho Stromu života (2011) a výrazne najdiváckejší titul od Parazita (2019). Nezávislý filmár Sean Baker (režisér, scenárista, strihač a producent) navzdory na pohľad triviálnej zápletke i „ľahšiemu“ žánru nečakane uspel na festivale v Cannes. Čím viac sa však od tejto skutočnosti odosobníte, tým viac si jeho novinku môžete užiť.

Baker sa vo svojej tvorbe zameriava na ľudí zo spoločenskej periférie (imigrantov, nezamestnaných, sexuálne menšiny, sexuálnych pracovníkov) a tento raz si za hrdinku zvolil striptérku (a prostitútku) Anoru, ktorá si hovorí Ani. Živí sa primárne ako striptérka v brooklynskom klube, kde si jej služby objedná nevybúrený mladý bohatý Rus Ivan (Mark Eidelshtein) a tanečnica zacíti vôňu peňazí. Týždeň (plateného) odviazaného pobytu v jeho luxusnej haciende končí svadbou v Las Vegas. A to doslova v štýle „slovo dá slovo“.

Je to euforický, povrchný úlet, alebo to naozaj myslia – aspoň na chvíľku – vážne? A mohli by potom žiť spolu šťastne až do smrti? Táto rozprávka – moderná variácia na Popolušku od striptízu či artovejšia verzia Pretty Woman – by možno fungovala o nejaký ten víkend dlhšie, ak by „Váňovi“ rodičia neboli vplyvní ruskí oligarchovia. Synovo nečakané manželstvo s americkou prostitútkou je neakceptovateľné a chystajú sa ho anulovať za použitia všetkých svojich mocenských pák.

Dramaturgicky sa dá Anora rozdeliť do troch častí. Prvou je párty záťah, ktorý má slušne našliapnuté ašpirovať na „komédiu roka“, ako keď sme za ostatnú dekádu kolektívne burácali na Vlkovi z Wall Street, Toni Erdmannovi či Trojuholníku smútku. Až tak zábavné však defilé žúrujúcich dvadsiatnikov zasa nie je.

Krátko po tom, ako sa na scéne objavia ruské a arménske gorily, nastáva rušná noc a nekonečné hľadanie strateného Váňu v hýriacom nočnom meste. Zhon, časová tieseň, adrenalín, beznádej – to všetko pripomenie pulzujúcu a upotenú atmosféru thrillerov bratov Safdieovcov (Dobré časy, Drahokam).

Záverečná 20-minútovka je pravým vytriezvením, dopitím kalicha horkosti do poslednej kvapky. Definitívne kotvíme vo vodách drámy a začínajú sa zúročovať načrtnuté charaktery, symboly či téma skutočnej lásky. Náročnejší divák si možno povie, že práve táto časť robí tento film Filmom, avšak to by predsa nešlo bez precízne vybudovaného základu.

Baker ako scenárista výborne pracuje (nielen) s hlavnými postavami a ich vývojom, najmä keď si uvedomíme, že ani jedna z nich nám na začiatku nie je sympatická. A to zďaleka. Ukričaný Váňa je už na pohľad mimoriadne aj na svoj vek nezrelý a rozmaznaný zazobanec. Ani má síce viac taktu, ale ten pramení zo zištných dôvodov vypočítavej profesionálky. S postupom času nám však jeden i druhý zachádzajú pod kožu: Váňova neustála „párty nálada“ akosi prestáva vadiť a divoká Ani ukazuje aj iné odtiene svojho prejavu, nielen tie erotické.

Iritovať nás ako divákov môže miera obojstrannej naivity (čo je samozrejme scenáristický zámer), keď neviete komu prisúdiť väčší podiel ich rojčenia o nádejnej budúcnosti ich zväzku. Najdôležitejší je vývoj diváckeho vnímania tohto páru: od prvotných nesympatií a krútenia hlavou, cez postupné sympatie a úsmevy, až po fandenie so zatajeným dychom, keď im obom tú (chvíľkovú?) naivitu veríme.

Podobne ako herečka Margaret Qualley (Substancia) aj Mikey Madison je Tarantinovým objavom z Vtedy v Hollywoode (2019). Pamätáte si v závere na útlu a jačiacu tmavovlásku, ktorá to schytala najprv od Brada Pitta, potom jeho psa a napokon skončila v plameňoch pod Leovou paľbou? To je naša papuľnatá Ani. A že si riadne zajačí i tu, keď si na ňu budú dovoľovať...

Keď sa zo scény na istý čas vytratí Váňa, herecky absolútne valcuje Madison ako mršná mladá žena v ťažkej situácii, ktorá v boji o záchranu dokáže s istou gráciou zamestnať aj dvoch statných chlapov. Oscarovú nomináciu má istú. Kombináciou zvodnosti, fyzického i mimického herectva a pohotových reakcií s odpichovými hláškami môže pripomenúť suverénnosť takej Jennifer Lawrence (Terapia láskou), ktorá svojho času tiež ako vychádzajúca hviezda siahla rovno po zlatom plešivcovi.

Madison fantasticky sekundujú predstavitelia vo vedľajších úlohách: režisérova dvorná tvár Karren Karagulian ako autoritatívny vybavovač a vyslanec Váňových rodičov – Toros, s jasnou misiou upratať Ani zo scény či minimalistický Jurij Borisov ako introvertný, empatický bodyguard Igor.

Obrazová stránka je na nezávislú produkciu špičková a Baker ako obvykle si svoj počin sám zostrihal. Séria sexuálnych čísel a divoké zábavky najrôznejšieho druhu – to všetko je dynamicky zostrihané a vytvára kompaktný celok. Bohémske momenty sú síce skratkovité, ale nepôsobia uponáhľane, nakoľko postavy vidíme stále v situácií tu a teraz, keď im to naplno veríme, že sú „na vlne“ a postačuje nám to práve v takomto rozsahu.

Anora má reálnu ambíciu páčiť sa „každému“: či už ste bežný, multiplexový divák alebo návštevník filmových klubov a festivalov. Miera vášho zážitku záleží na tom, ako navnímate a vyhodnotíte pomer bujarej komédie a vážnej drámy. Scenár má svoj druhý, skrytý motor (pre mainstreamové publikum môže ísť o nečakaný zvrat, artovejší divák ho dokáže zachytiť v ranom štádiu) a toto tajné srdiečko na konci jazdy emočne odrovná každého. Príbeh možno nemá čo prevratné povedať, no jeho postavy sú pravdivé, dokážu pobaviť, nahnevať i dojať a vo finále sa majstrovsky pracuje s metaforou obnaženia a stierania naivity a chladu.

Anora (USA, 2024, 139 min.)
Réžia: Sean Baker. Scenár: Sean Baker. Hrajú: Mikey Madison, Mark Eidelshtein, Paul Weissman, Vincent Radwinsky, Lindsey Normington