BRAK

Trojica kamarátov obľubujúca alkohol, porno časopisy a ľahké drogy, sa jedného duchaplného večera preflákaného v prázdnom byte rodičov jedného z nich, rozhodne využiť potenciál situácie s pomerne malou periodicitou a pozve si na spestrenie večera escortnú prostitútku. Trojka neukojených postadolescentov sa ale dostáva do nečakaných problémov, keď zdrogovaná vykonávateľka najstaršieho remesla nečakane umiera. Od toho momentu sa na plátne odohráva sleď dominových udalostí (príchod dementného poslíčka s pizzou, kontrola pasáka Iggiho a chladnokrvná návšteva chladnokrvného zabijaka), o ktorých je viac menej zbytočné písať.

Už úvodná predtitulková pasáž dáva jasné inštrukcie náhodnému návštevníkovi kina (dúfam, že takých veľa nie je), aby si to v prípade vyšších kultúrnych nárokov a hodnôt, radšej rozmyslel, a z kina čo najrýchlejšie ušiel (čo vôbec nie je taký zlý nápad, a to myslím bez irónie). To, čo nasleduje potom sa dá len s privretím oboch očných viečok označiť za kultúrny paškvil najväčšieho zrna. Spěváček napísal scenár, ktorý sa bez hlavy a päty snaží zobraziť a svojim spôsobom zosmiešniť vlastné dramaturgické korene. Tarantina, Rodrigueza či Ritchieho obľubuje kde kto, ale len málokto si trúfne natočiť groteskný film parodizujúci tvorbu týchto nápadmi nabušených tvorcov, pretože variovať to, čo už samo o sebe variáciou a kritikou schematických žánrov je, by som kľudne prirovnal k tej najlacnejšej snahe o presadenie formou námetovej vyprahlosti a vlastnej neschopnosti. Je pre mňa záhadou, ako mohli byť sami tvorcovia s výsledkom svojho snaženia vôbec spokojní. Veď aj čo i len trošku zbehlý divák, musí vidieť absolútne nezvládnutie a nedotiahnutie scenára, dialógovú prázdnotu a nulovú autorskú hodnotu Spěváčkovej filmovej poetiky. Práve tu je vidieť priepastný rozdiel medzi Tarantinom a lúzou snažiacou sa o parodizáciu zaužívaného klišé. Postaviť komické scénky na kontraste zvolených skladieb a predkamerovej reality (veď niečo podobné je na každej druhej stužkovej), je smutný výsledok tvorivej neschopnosti.

Herecké obsadenie síce malo určitý potenciál a nápad, ale to je asi tak všetko. Zostava hlavných hrdinov Vladimír Škultéty, Jan Plouhar, Ondřej Nosálek sa určite pri natáčaní dobre bavila, ale v samotnom filme toho veľa neukázala. Charakterovo úplne splynula a stačilo jej veľmi málo a vďaka príšernému scenáru aj slušne nudila. Obsadenie kľúčovej postavy prostitútky Nicol osobou skutočne pracujúcou v mediálnom suteréne Paulou Wild, nedopadlo prekvapivo najhoršie, aj keď je pravdou, že toho veľa hrať nemusela. Prehrávačmi roku sú ale jednoznačne afektovane defektná Bára Štěpánová a gulečníkový mág Jiří Korn a jeho smutne trapný chladnokrvný vrah.

Brak je podľa anotácii zameraný na divácke publikum medzi 15 - 30 rokmi. Túto podmienku spĺňam, ale autori zabudli na definovanie ďalších dôležitých parametrov ideálneho a samozrejme spokojného diváka: absolútna neznalosť kinematografie, neschopnosť logického myslenia, závislosť na tvrdých drogách a doporučenie byť majiteľom šedého zákalu a to najlepšie na oboch očiach.

Brak (ČR, 2002, 86 min.)
Réžia: Karel Spěváček. Scenár: Karel Spěváček. Kamera: Tomáš Kresta. Hrajú: Vladimír Škultéty, Jan Plouhar, Ondřej Nosálek, Hana Holišová, Paula Wild, Jiří Korn, Bára Štěpánová, Michael Viktořík, Miroslav Moravec, Jakub Šafránek, Rudolf Mahrla.