HOVOR S ŇOU

Zdá sa, že s tým, ako sa francúzska kinematografia stáva čoraz komerčnejšou, štafetu progresívnej, náročnej filmárčiny s chuťou preberajú španielski tvorcovia. Pravdaže, Pedro Almódovar nie je žiaden nový zjav - je to azda najznámejší súčasný španielsky režisér, ktorého u nás poznáme hlavne z kultovky Všetko o mojej matke. Svojou najnovšou snímkou dokazuje, že rozhodne nemá v úmysle spať na vavrínoch.

Nejde o oddychový film. Zaoberá sa ťažkou témou, na ktorej vyrastajú metafory ako huby na práchnivejúcom strome. Dve ženy v zvláštnom stave medzi životom a smrťou stavia do kontrastu k ostatným ľuďom (vrátane diváka), ktorí možno žijú, ale často majú zo života práve toľko, ako keby tiež trčali v kóme. Isto, "treba žiť naplno" nie je vôbec nová myšlienka, no Almódovar ju dokáže rozviesť na milión spôsobov a zakomponovať aj do úplne neočakávaných detailov. V jednej zo scén sa Benigno rozpráva s Marcom cez sklenenú platňu, pričom kamera je postavená tak, že Benignov odraz v skle sa prekrýva s Marcovou tvárou. Marco, hĺbavý a neistý, je tým rafinovane vizuálne "zneistený" oproti jasnému a ostrému obrazu Benigna. Niečo mi vraví, že vo filme je ešte kopa podobných drobností, ktoré som si na prvé pozretie nevšimol a viem, že ak ho uvidím po dlhšom čase, uvidím v ňom niečo nové - možno veľa nového.

Snímka čerpá z bohatých zásob hereckého talentu hlavných predstaviteľov. Najmä obsadenie Daría Grandinettiho do úlohy Marca Zuloagu považujem za mimoriadne vydarené - vytvoril silnú a presvedčivú postavu, ktorá sa vryje do pamäti. Pre Benigna by sa takisto dalo ťažko nájsť vhodnejšie vtelenie než Javier Cámara - neistotu o svojom duševnom zdraví živí v divákovi naozaj dôsledne. Lydia Rosarie Flores zas predviedla výborné rozpätie výrazu od toreadorskej tvrdosti až po záchvat fóbie. Veľmi potešujúcou bola tiež prítomnosť pani Geraldine Chaplinovej s jej neuveriteľnými očami (už kvôli nim sa oplatí ísť do kina :-).

Vizuálne spracovanie a soundtrack tvoria osobitnú kapitolu. Zvyčajne považujem za pozitívum, keď si hudbu vo filme nevšimnem a mám len neurčitý pocit, že tam bola. V Hovor s ňou si hudbu nemožno nevšimnúť, no zároveň dodáva celej snímke úžasný náboj. Na mnohých miestach znejú náročné, intenzívne skladby, ktoré však spolu s majstrovskými vizuálmi vytvárajú atmosféru, ktorej sa nedá ubrániť. Samotné vizuály sú vynikajúce, avšak akýmsi mimovoľným spôsobom. Zdá sa, akoby kamera nachádzala tie správne uhly a farebné kombinácie sama od seba, nikde nevzniká dojem vedomého úsilia či námahy.

Na Hovor s ňou ťažko nájsť slabé miesto, no zároveň si vyžaduje od diváka isté úsilie. Ak viete nad filmom porozmýšľať a máte radi, keď vám ešte niekoľko dní rezonuje v duši, prídete si zaručene na svoje. No ak si chcete v kine skôr oddýchnuť, radšej si na Kineme trochu poklikajte a obzrite sa po niečom ľahšom.

Hable con ella (Španielsko, 2002, 112 min.)
Réžia: Pedro Almodóvar. Scenár: Pedro Almodóvar. Kamera: Javier Aguirresarobe. Hudba: Alberto Iglesias. Hrajú: Javier Cámara, Darío Grandinetti, Leonor Watling, Rosario Flores, Mariola Fuentes, Geraldine Chaplin, Pina Bausch, Malou Airaudo, Roberto Álvarez, Elena Anaya.