MUŽ BEZ MINULOSTI - PROJEKT 100 |
MUŽ BEZ MINULOSTI - PROJEKT 100 |
Absurdný humor, poetika prírody v kontraste s drsnou spoločenskou realitou, nie práve krásni a najinteligentnejší, zato však určite sympatickí hlavní protagonisti, štylizované dialógy a herecké umenie - to by mohla byť stručná charakteristika filmov fínskeho režiséra Akiho Kaurismäkiho. Nič z toho nechýba ani v jeho najnovšej snímke Muž bez minulosti, ktorý sa s asi dvojmesačným oneskorením oproti Českej republike, práve dostáva do slovenských kín. Je to príbeh o ľuďoch žijúcich na okraji spoločnosti, bezdomovcoch a chudákoch, ako však zisťujeme, práve oni v súčasnom amorálnom svete, ešte dokážu byť láskaví, riadiť sa viac citmi ako vypočítavým rozumom, napriek vlastnej chudobe nezištne pomáhať. Hodnoty dnes už málo uznávané. Možno práve preto, že v kvázi normálnej spoločnosti, sa nájdu ťažko. Kaurismäki vždy svoje príbehy zasadzuje do komunít bezdomovcov, žobrákov, vyvrheľov. Pritom je všeobecne známe, že vo Fínsku, ktoré je krajinou s mimoriadne prepracovaným sociálnym systémom, takýchto ľudí nájdete skutočne ťažko.
V úvode filmu náš muž ešte minulosť má, no hneď ju stráca. Spoznávame ho keď prichádza za prácou do mesta, už v prvom momente je však prepadnutý bandou výrastkov, zbitý do nemoty, stráca pamäť. Zrazu nemá meno, rodinu, známych, priateľov, ani zamestnanie. Neostáva mu iné, ako začať odznova, z ničoho. Nie práve objavný námet, zato v Kaurismäkiho spracovaní určite zaujme, pobaví a možno i prinúti k zamysleniu sa.
Bezmenný muž sa teda dostáva do komunity úbožiakov žijúcich v katastrofálnych podmienkach na okraji mesta, medzi vydedencov spoločnosti. Práve tu však má objaviť skutočné hodnoty, morálne zásady a to najdôležitejšie, lásku. Pochybné existencie, ktorými sa film len tek hemží, však v divákovi nevyvolávajú odpor, práve naopak. Zisťujeme, že napriek zdanlivej drsnosti sú krehkí, zraniteľní, sympatickí a vyvolávajúci úsmev. Napriek tomu, že sa boria bahnom existenčných problémov, o akých sa mnohým ani nesníva, nestrácajú dôstojnosť, hľadajú šťastie, zmysel života. Do tejto prostej a svojim spôsobom čistej spoločnosti sa dostáva hlavný hrdina filmu, ktorý má o to ťažšiu úlohu, že o svojom predošlom živote toho veľa nevie. Nevie, či žil morálne, ani či našiel svoje šťastie alebo lásku. Priveľmi sa však nad tým nezamýšľa. Prispôsobuje sa situácii, snaží sa prežiť v nových podmienkach. Je však jasné, že k intelektuálom v predošlom živote nepatril. Kaurismäkiho humor ja založený aj na kontraste v jeho vyjadrovaní. Tento, s najväčšou pravdepodobnosťou robotník, totiž používa slovník hodný filozofa a veru i myšlienky, ktoré občas vyslovuje majú hĺbku. Pekne ich dotvára aj jeho nasilu divadelne štylizované herectvo.
Muž bez minulosti teda v novej realite hľadá svoje miesto v živote, snaží sa niekde zaradiť. Najprv sa pokúša nájsť si zamestnanie, no stretáva sa s nepochopením arogantných úradníkov, pracovný úrad ho odmieta. Napokon však dostane ponuku vypomáhať v Armáde spásy, kde sa zbližuje s osamelo žijúcou dôstojníčkou Irmou. Ich láska je nevinne čistá, pre Irmu, napriek jej pokročilému veku, prvá. Zbližujú sa preto opatrne a navyše obaja vedia, že narušiť ich harmómiu môže odhalenie skutočnej identity muža. Tak sa aj stane, polícia v novinách zverejní fotografiu človeka, ktorý nevie kým je a muž svoju minulosť získa späť. Čo však s tým, ak nemá záujem vracať sa? Nová identita mu vyhovuje viac, navyše ľudia, ktorých spoznal sú mu čoraz bližší. Vybudoval si okruh priateľov, ktorí pomohli jemu a on takisto priniesol nový vietor do života komunity. S jeho prispením je tu odrazu veselšie, beznádej nie je natoľko vypuklá, dokonca sa organizujú spoločenské večery, ktoré mnohých vytrhávajú z letargie. Ako sa mu to podarilo? Pod jeho vedením získava tamojšia kapela, predtým fádna, hrajúca nezáživné skladby, nový rock and rollový repertoár. V tejto súvislosti treba spomenúť, že hudba je nepochybne ďalšou devízou filmu. Pôsobí strhujúco aj napriek slovenskému uchu nie veľmi lahodiacej fínštine, v ktorej sa spieva.
Aki Kaurismäki je v podstate optimista. Skutočných ľudí so sympatickými vlastnosťami však nachádza skôr medzi „spodinou". Asi vie, o čom hovorí, v živote sa totiž pohyboval v rôznych spoločenstvách. Nebol vždy iba medzi takzvanými intelektuálmi, kedysi pracoval ako umývač riadu, na stavbách....Môže teda porovnávať. Svoje postrehy a životné pravdy ale nepodáva polopatisticky, s moralizátorsky vystretým ukazovákom. Práve naopak, príťažlivosť jeho diel je v láskavom inteligentnom humore, malebnosti príbehov, atmosfére nezaťaženej depresívnosťou. Pre hrdinov jeho príbehov je typická fínska drsnosť a uzavretosť. Svoje myšlienky, či pocity nedokážu priveľmi formulovať, trpia akousi neschopnosťou verbalizácie. K šťastiu kráčajú mlčky, väčšinou ho však inštinktívne nájdu. Muž bez minulosti sa premieta v rámci Projektu 100 a ako uviedli jeho organizátori, ich ceľom je ponúknuť snímky, ktoré patria, alebo sa zaradia do Zlatého fondu svetovej kinematografie. V prípade Kaurismäkiho filmu určite nestrelili vedľa.
Mies vailla menneisyyttä (Fínsko/Nemecko/Francúzsko, 2002, 97 min.)
Réžia: Aki Kaurismäki. Scenár: Aki Kaurismäki. Kamera: Timo Salminen. Hudba: Antero Jakoila, The Renegades, Crazy Kedn Band, Oulu Symphony Orchestra, Masao Onose. Hrajú: Markku Peltola, Kati Outinenová, Juhani Niemelä, Kaija Pakarinenová, Sakari Kuosmanen.