|
NAQOYQATSI |
NAQOYQATSI |
Čím môže zaujať diváka dokumentárny film, v ktorom sa vôbec nerozpráva? Režisér Godfrey Reggio má na túto otázku kopu zaujímavých odpovedí...
Počiatkom všetkého je Babylon, presnejšie Bruegelov obraz Babylonskej veže, ktorý vidno v prvom zábere. Po nájazde kamery na jeden z detailov sa rozpúta neskutočný vír vizuálnych zážitkov, sprevádzaný hudbou Philipa Glassa, ktorú neviem nazvať inak než "podmanivá".
Väčšinu filmu tvoria rôznym spôsobom počítačovo "sprznené" zábery točené klasickou kamerou, doplnené v menšej miere počítačovými animáciami. Celok je rozdelený do zhruba desiatich častí, ktorým zodpovedajú časti soundtracku. Zábery sú radené pomerne nahusto a zvyčajne sú oddelené jednoduchým strihom. Ich charakter, farebnosť a kompozícia sa v každej časti mení a postupne sa z nich buduje zložitá a dosť pochmúrna filozofická stavba.
|
|
|
Absencia slov je pre túto snímku priliehavá, pretože Naqoyqatsi je pokusom o vyjadrenie vecí, ktoré sa slovami sprostredkovať nedajú. Reggiova základná myšlienka sa určite dá ako-tak opísať, ale ak ste čítali rôzne upútavky na tento film, možno ste si všimli, s akými chabými výsledkami sa o to rôzni mediálni pracovníci snažia. Nebudem sa preto púšťať do podobných úvah aj ja a poviem len toľko, že "posolstvo" pri troške vnímavosti určite nájdete. Možno ho len bude škoda kaziť slovami.
Musím však povedať, že napriek týmto pozitívam bol pre mňa film Naqoyqatsi značným sklamaním; jeho vizuálna stránka je totiž bolestivo nevyrovnaná. Fascinujúce štúdie ľudí a vecí a mimoriadne originálne zábery sa striedajú s ohromným množstvom dokumentaristických klišé. Na plátne sa zjaví azda každý otrepaný záber zo Spektra alebo CNN. Vzlietajúci kŕdeľ vodných vtákov. Atómový výbuch. Záber zhora na strechy mrakodrapov. Hitler. Odpájajúci sa stupeň rakety so zvyškami horiaceho paliva. Bin Ladin. Spomalený rýchlokorčuliar. A tak ďalej až do zblbnutia. Dokonca si užijete aj minútový nálet na Mandelbrodtovu množinu (!).
Práve počítačové animácie sú ďalšou veľkou slabinou Naqoyqatsi. Nie že by sa nevyužívalo najmodernejšie železo, ale lepšie by sa asi uplatnilo pri hraní Doomu (áno, aj z Doomu je tam zopár záberov :-). Reggio evokuje technokratický ošiaľ našej doby symbolikou, ktorá pochádza z 80. rokov: mraky jedničiek a núl, plošné spoje, priesvitné drôtové modely a podobne. Možno mu išlo o vizuálnu nadväznosť na predchádzajúce časti trilógie (Koyaanisqatsi, 1983, a Powaqqatsi, 1988), ale výsledok nepríjemne zaváňa new-age videokazetami z edície Beyond the Minds Eye.
|
|
|
Tretím nešťastím filmu je jeho dĺžka, pretože na konci musí hádam každý trpieť preťažením zmyslov. Pointa toho, čo chcel Reggio povedať, pritom v mysli diváka intuitívne dozrie oveľa skôr (u mňa asi o 20 minút skôr). Možno opäť ide o amerických divákov...
Náplasťou na bolesť zo zrakových vnemov sú našťastie vnemy sluchové. S tvorbou Philipa Glassa som sa ešte vedome nestretol, ale meno tohto prominenta avantgardy a minimalizmu mi je mi aspoň z počutia známe. Jeho hudba je nástojčivá, inteligentná, úprimná a ... podmanivá. Jej nálada sa mení o apokalyptickej temnoty až po detskú hravosť. Navyše je mimoriadne zrozumiteľná aj nehudobníkovi a počas celého filmu sa zaobíde bez elektroniky. Soundtrack je jednoducho mimoriadny zážitok a pokojne obstojí aj bez Reggiovho videoklipu (povedal by som, že vypočuť si ho na CD je dokonca lepší nápad než ísť na film).
Pokiaľ sa dokážete povzniesť nad spomínané negatíva, bude pre vás Naqoyqatsi silným zážitkom a trefnou výpoveďou o krehkosti a "človečine" ľudí ako takých. A ak po dvadsiatich minútach zistíte, že vám to nesedí, stačí zavrieť oči a započúvať sa...
Naqoyqatsi (USA, 2002, 89 min.)
Réžia: Godfrey Reggio. Scenár: Godfrey Reggio. Kamera: Russell Lee Fine. Hudba: Philip Glass. Zvláštne efekty: Manuel Gaulot, Cameron Hickey, Zachary David Medow.
