OKO |
OKO |
Predstavte si situáciu, keď človek z bližšie nešpecifikovanej príčiny ešte v útlom veku utrpí poruchu zraku a s ňou spojenú stratu videnia. Na jednej strane je tu kvázi "utešujúci" fakt, že sa pravdepodobne vyhne silnému postraumatickému šoku zo straty pre väčšinu ľudí hlavného zmyslového orgánu a naučí sa vnímať okolie ako i žiť s týmto handicapom oveľa jednoduchšie, ako človek, ktorého by takáto nehoda postihla v neskoršom veku. Na druhej strane, ale takto "handicapovaný" jedinec prichádza v čase dospievania o možnosť vizuálnej konfrontácie a komunikácie s okolitým svetom a svoje dojmy a poznatky o priestore okolo seba si vytvára hlavne na základe zostávajúcich zmyslov. Je preto viac ako jasné, že ak by sa takémuto človeku naskytla možnosť transplantácie očí, ktorá by mu prinávratila zrak, chytil by sa tejto šance všetkými desiatimi. Lenže čo ak takýto dar znovuvidenia býva podmienený získaním aj "špeciálneho bonusu" - t.j. schopnosti vidieť veci a zážitky, ktoré ostatní nevidia a ktoré sú v svojej čírej podstate desivejšie ako tma obklopujúca nevidiaceho človeka...
Úvodná premisa nie je sonda do psychológie človeka postihnutého slepotou, ktorému bola ponúknutá schopnosť znovunadobudnutia vizuálneho kontaktu s okolím, ale presne vystihuje situáciu v ktorej sa ocitá predstaviteľka honkongského snímku Oko (The Eye), mladá, dvadsaťročná dievčina Mun. Po osemnásť rokov trvajúcej tme, v ktorej jej jedinou vášňou, radosťou ako i zmyslom života bola hra na flautu v miestnom hudobnom zbore pre telesne handicapovaných mladých ľudí, dostala možnosť túto temnotu ukončiť a znova sa začať tešiť z pohľadu na vychádzajúce slnko. Mun podstúpila na prvý pohľad úspešnú transplantáciu očí od neznámeho darcu a začala znova vidieť. Zo začiatku iba nejasné kontúry vecí a postáv okolo nej ako i záblesky svetla sa ale čoraz s častejšou frekvenciou úspešnosti premieňajú v komplexnú mozaiku obrazov. Všetko by sa zdalo byť na najlepšej ceste k uzdraveniu, keby ale Mun občas medzi týmito obrazmi nevidela veci, ktoré sa jej javia veľmi čudné. Jedno z možných vysvetlení, ktoré ju ako prvé napadne je eventualita, že ide o určitý ochranný mechanizmus mozgu, ktorý takto reaguje na schopnosť znovuvidenia. S ubiehajúcim časom je ale čoraz jasnejšie, že Mun nemá tú "česť" s mozgovou obranou ale "ducharčinou" ťažkého kalibru. Na pomoc jej prichádza mladý psychiater, Dr. Wah, ktorý ale veľmi skoro musí uznať, že Mun naozaj netrpí halucináciami, ale vidí osoby a udalosti patriace do záhrobného sveta. Z liečby sa tak postupne stáva zúfale pátranie po dôvode prečo práve Mun má iba schopnosť vidieť tieto depresívne a hrôzostrašné veci. Chce snáď týmto spôsobom záhrobie naviazať komunikáciu? Zdá sa, že primárnym kľúčom k celej záhade je onen tajomný očný darca... .
Oko je veľmi, ale naozaj veľmi zaujímavým filmom hneď z viacerých dôvodov. Na jednej strane je ďalším darčekom od našich distribútorov v ceste za poznávaním ázijskej kinematografie, ktorej dominantnú produkciu už dávno netvoria iba kung - fu drtičky kostí a anime/manga príbehy. V poslednej dobe sa ľahšie ako samurajská katana pretínajúca krčnú tepnu derú do popredia nielen filmy s umeleckými ambíciami (ako reprezentatívny príklad možno uviesť aj v našich kinách vrámci Projektu 100 práve premietaný Ostrov), ale hlavne aj horory, ktoré prinášajú do daného žánru nevídane kvalitnú čerstvosť a originálnosť. K skvostom ako Kruh, Cairo, Vortex (Uzumaki), Memento Mori, prípadne The Audition sa smelo môže zaradiť aj Oko. Z primárnej pointy príbehu sa môže javiť ako mutant Šiesteho zmyslu, ale tieto dva filmy majú veľmi málo spoločného. Obidvom filmom tvorí síce pevný základ kvalitná scenáristická výstuž, ktorá sa obíde bez gore efektov a potokov krvi. Ale zatiaľ čo pri Shyamalanovej snímke sa výsledná katarzia docieľuje jednoznačne originálnou záverečnou pointou, Oko vsádza na priamočiarejší útok na diváka. Ten je docielený jednak skvelou réžiou bratov-dvojčat Oxide a Dannyho Pangových, ktorí sa podpísali aj pod scenár (Oxide) a strih (obidvaja). Solídnym základom pre Oko im aj napriek žánrovej odlišnosti bol už ich debut (réžijný i scenáristický) s názvom Bankong Dangerous, v ktorom sa z hluchonemého človeka vďaka spoločenskému odcudzeniu a izolácie stal chladnokrvný vrah. Spomínaná réžia nám servíruje príbeh Oka v pokojných celkoch, ktoré sú prerušované takými "lakačkovými" scénami, kedy vám zaručene zaskočí popcorn v hrdle (v mnohých scénach doslova čakáte že sa niečo udeje, ale aj napriek tomu keď ten okamžik nastane, zaručene vás to naľaká...).
Kvalitná réžia je navyše umocnená výbornou kamerou a zvukom. Kameramanovu prácu budete kvitovať hlavne v tých momentoch, keď sa Mun začne prinavracať zrak. Spôsob akým je znázornený jej svet v okamžikoch plných nejasných obrazov, tvarov a celkov je jedným slovom fascinújúci a mrazivý (kombinácia klasických optických postupov práce s kamerou na nutných miestach doplnená špeciálnymi efektmi). A čo potom keď sa jej pred očami začnú objavovať aj záhrobní obyvatelia... v tých chvíľach sa úplne dokážete stotožniť s Mun a jej pomaly sa vynárajúcou túžbou k opätovnej slepote. To, čo načne kamera, úplne dokonči hudobný a zvukový doprovod vyvolávajúci nefalšovaný pocit strachu a šoku.
Vďaka vyššie spomínaným kladným atribútom o to viacej prekvapí samotný záver filmu, ktorého pointu Vám samozrejme nemienim prezrádzať. Len uvediem, že tam kde Šiesty zmysel dosahoval samotný obrazový a scenáristicky vrchol filmu, Oko vyslovene prehráva, pretože samotný záver je podľa môjho názoru, podobne ako celý film, síce nadštandartne natočený a jeho vizuálne-zvukovej forme nie je čo vytknúť, ale dejová pointa je podopieraná barličkami, dávajúce jej vyznenie do značnej nepravdepodobnosti a silenej nútenosti predviesť bombastické finále. Zaujímavou variáciou k spomínanému filmovému koncu by možno mohla byť verzia Oka, kde by záver filmu bol o nejakých 10 minút skôr, práve pred spomínanou finálnou pointou. To by sme ale zase na druhej strane došli o obrazovo pôsobivé finále.
Ale či sa Vám záver filmu bude páčiť, alebo nie, Oko stojí rozhodne za pozretie obidvoma očami. Pre hororových fanúšikov ide o povinnú jazdu, pre milovníkov filmu detto a pre ostatných ide o alternatívnu možnosť ako si zvýšiť adrenalín v krvi aj bez bungee-jumpingového lana.
P.S: Podľa najnovších informácií Fortissimo Films Sales zakúpili práva na pokračovanie Oka od Applause Pictures. Danny a Oxide Pang, tvorcovia prvého dielu, napísali pokračovanie a Peter Chan by sa mal zhostiť produkcie. Film sa má začať točiť každú chvíľu v Hong Kongu.
Jian gui (Thajsko, UK, Hongkong, 2002, 98 min.)
Réžia: Oxide Pang Chun a Danny Pang alias Pang brothers. Scenár: Jo Jo Yuet-chun Hui, Oxide Pang Chun, Danny Pang. Kamera: Decha Srimantra. Hudba: Orange Music. Hrajú: Angelica Lee, Lawrence Chou, Chutcha Rujinanon, Yut Lai So, Candy Lo, Yin Ping Ko, Pierre Png, Edmund Chen.