OKO

Úvodná premisa nie je sonda do psychológie človeka postihnutého slepotou, ktorému bola ponúknutá schopnosť znovunadobudnutia vizuálneho kontaktu s okolím, ale presne vystihuje situáciu v ktorej sa ocitá predstaviteľka honkongského snímku Oko (The Eye), mladá, dvadsaťročná dievčina Mun. Po osemnásť rokov trvajúcej tme, v ktorej jej jedinou vášňou, radosťou ako i zmyslom života bola hra na flautu v miestnom hudobnom zbore pre telesne handicapovaných mladých ľudí, dostala možnosť túto temnotu ukončiť a znova sa začať tešiť z pohľadu na vychádzajúce slnko. Mun podstúpila na prvý pohľad úspešnú transplantáciu očí od neznámeho darcu a začala znova vidieť. Zo začiatku iba nejasné kontúry vecí a postáv okolo nej ako i záblesky svetla sa ale čoraz s častejšou frekvenciou úspešnosti premieňajú v komplexnú mozaiku obrazov. Všetko by sa zdalo byť na najlepšej ceste k uzdraveniu, keby ale Mun občas medzi týmito obrazmi nevidela veci, ktoré sa jej javia veľmi čudné. Jedno z možných vysvetlení, ktoré ju ako prvé napadne je eventualita, že ide o určitý ochranný mechanizmus mozgu, ktorý takto reaguje na schopnosť znovuvidenia. S ubiehajúcim časom je ale čoraz jasnejšie, že Mun nemá tú "česť" s mozgovou obranou ale "ducharčinou" ťažkého kalibru. Na pomoc jej prichádza mladý psychiater, Dr. Wah, ktorý ale veľmi skoro musí uznať, že Mun naozaj netrpí halucináciami, ale vidí osoby a udalosti patriace do záhrobného sveta. Z liečby sa tak postupne stáva zúfale pátranie po dôvode prečo práve Mun má iba schopnosť vidieť tieto depresívne a hrôzostrašné veci. Chce snáď týmto spôsobom záhrobie naviazať komunikáciu? Zdá sa, že primárnym kľúčom k celej záhade je onen tajomný očný darca... .
  
Oko je veľmi, ale naozaj veľmi zaujímavým filmom hneď z viacerých dôvodov. Na jednej strane je ďalším darčekom od našich distribútorov v ceste za poznávaním ázijskej kinematografie, ktorej dominantnú produkciu už dávno netvoria iba kung - fu drtičky kostí a anime/manga príbehy. V poslednej dobe sa ľahšie ako samurajská katana pretínajúca krčnú tepnu derú do popredia nielen filmy s umeleckými ambíciami (ako reprezentatívny príklad možno uviesť aj v našich kinách vrámci Projektu 100 práve premietaný Ostrov), ale hlavne aj horory, ktoré prinášajú do daného žánru nevídane kvalitnú čerstvosť a originálnosť. K skvostom ako Kruh, Cairo, Vortex (Uzumaki), Memento Mori, prípadne The Audition sa smelo môže zaradiť aj Oko. Z primárnej pointy príbehu sa môže javiť ako mutant Šiesteho zmyslu, ale tieto dva filmy majú veľmi málo spoločného. Obidvom filmom tvorí síce pevný základ kvalitná scenáristická výstuž, ktorá sa obíde bez gore efektov a potokov krvi. Ale zatiaľ čo pri Shyamalanovej snímke sa výsledná katarzia docieľuje jednoznačne originálnou záverečnou pointou, Oko vsádza na priamočiarejší útok na diváka. Ten je docielený jednak skvelou réžiou bratov-dvojčat Oxide a Dannyho Pangových, ktorí sa podpísali aj pod scenár (Oxide) a strih (obidvaja). Solídnym základom pre Oko im aj napriek žánrovej odlišnosti bol už ich debut (réžijný i scenáristický) s názvom Bankong Dangerous, v ktorom sa z hluchonemého človeka vďaka spoločenskému odcudzeniu a izolácie stal chladnokrvný vrah. Spomínaná réžia nám servíruje príbeh Oka v pokojných celkoch, ktoré sú prerušované takými "lakačkovými" scénami, kedy vám zaručene zaskočí popcorn v hrdle (v mnohých scénach doslova čakáte že sa niečo udeje, ale aj napriek tomu keď ten okamžik nastane, zaručene vás to naľaká...).