ĎALŠÍCH DESAŤ MINÚT I. |
ĎALŠÍCH DESAŤ MINÚT I. |
Poviedkové umelecké diela, či už literárne alebo filmové, sa málokedy vydaria natoľko, že všetky časti, z ktorých sa skladajú, majú porovnateľnú úroveň. Teda aspoň v tom prípade, ak sa na takýchto cykloch podieľajú viacerí autori. A ak aj naozaj sú všetky poviedky na kvalitatívne rovnakej úrovni, určite aspoň v každom precipientovi - čitateľovi alebo divákovi - nezanechajú rovnako hlboké pocity. Niektorá zaujme viac, iná menej, ďalšia vôbec. A to je aj problémom poviedkového filmu siedmich svetových nezávislých režisérov Ďalších desať minút.
Ústrednou témou snímok a zároveň spájajúcim motívom je čas s jeho relatívnosťou, pominuteľnosťou, večnosťou... Režiséri - Aki Kaurismäki, Jim Jarmusch, Wim Wenders, Chen Kaige, Spike Lee, Werner Herzog a Victor Eric - dostali absolútnu volnosť pri spracúvaní tohto motívu. Príbeh a použitie kinematografických prostriedkov ostal teda ich vlastnou voľbou. Jednoducho, čo vám napadne pri téme čas? Kreativite sa medze nekladú! Stanovená ostala iba minutáž, do ktorej sa mali zmestiť. Výslednym efektom ich tvorivosti je nadnárodný projekt Ďalších desať minút. Napriek zámeru, to však nie je deväťdesiat minútový celok, ale sedem samostatných filmov. Navyše autori v podstate nič novátorské nepriniesli. (A dá sa to vôbec na ploche približne desiatich minút?). Všetci sa zadanej témy zmocnili v podobnom duchu, aký už u nich poznáme.
Aki Kaurismäki stavil na rovnakú absurdnú poetiku ako vo všetkých svojich filmoch. V jeho poviedke pod názvom Psi nemajú peklo dokonca hrajú rovnakí hlavní protagonisti ako v Mužovi bez minulosti a tragikomický humor opäť dotvárajú štylizované herecké prejavy. On a ona sa počas niekoľkých minút menia z upätých, stereotypne žijúcich ľudí na dobrodruhov, keď sa rozhodnú spolu začať nový život na Sibíri.
V Čiare života Španiela Victora Erica sa prenesieme o vyše šesťdesiat rokov do minulosti. Teda do obdobia, keď druhá svetová vojna bola iba na svojom začiatku. Dostávame sa na španielsky vidiek, ktorý so svojim lenivým pokojom výrazne kontrastuje so správami v novinách o hrôzach vojny. V rodine, ktorú sledujeme, je však dôležitejší ako boj za slobodu, boj o život novorodenca. Snímka je čiernobiela, bez slov, divák ju má prežívať iba prostredníctvom zrakového vnemu.
Dvaja režiséri, Werner Herzog a Spike Lee, zvolili dokumentárny žáner. Herzogových Ďalších desať tisíc rokov nás zavedie k amazonským indiánom žijúcim starobylým spôsobom života. Trochu iritujúco pôsobí jeho moralizátorský podtón, narážajúci na „neblahé vplyvy" modernej civilizácie a na tento „šťastne žijúci" prírodný kmeň. Aj politický dokument Okradli nás Spika Leeho vyznieva ako nevhodne zaradená snímka do cyklu. Dielko o predvolebnej kampani amerických prezidentských volieb pôsobí ako päsť na oko. Navyše tento dokument zobrazujúci manipuláciu s voličmi a frustráciu volebného štábu Ala Gorea je veľmi jednostranný. Podporovatelia Georga Busha v ňom totiž priestor nedostali. O umelecký film teda nejde v žiadnom prípade, ak to má byť dokumentárna publicistika, tak je skutočne neobjektívna.
Sklamal aj Jim Jarmusch. Jeho Medzihra v nočnom prívese nám predstaví „ťažký" život hollywoodskej hviezdy. Mladá herečka si v prestávke počas nakrúcania pokúša nájsť desať minút pre seba, na súkromie. Unavená vchádza do karavánu, kde sa celá poviedka odohráva, snaží sa uvoľniť, zapáli si cigaretu, telefonuje s blízkou osobou. Jej túžba po súkromí však ostáva nenaplnená, neustále ju ktosi zo štábu vyrušuje.
Originálne si s témou poradil Wim Wenders, ktorého Dvanásť míľ do Trony je doslova dramatickým road movie. Sledujeme príbeh mladého muža za volantom auta na prázdnej opustenej diaľnici. Nevyhnutne sa potrebuje veľmi rýchlo dostať k lekárovi, pretože omylom zjedol halucinogénnu drogu. Snímka je skutočne bravúrne nakrútená, s dokonalou kamerou, strihom, farebnosťou, hudbou. Diváka natoľko vtiahne do deja, že presne vie, čo protagonista prežíva a potí sa v zápase o život spolu s ním.
K najlepším patrí záverečná poviedka čínskeho režiséra Chena Kaigeho Sto neviditeľných kvetín. Pomätenný starček v nej partii sťahovákov najskôr pripadá absurdne smiešny, napokon však spolu s ním objavujú krásu neviditeľného. Starček totiž žije kdesi vo vlastnom svete mimo reality, kde medzi skutočným a neskutočným neexistujú hranice. Napriek prvotným ironickym úškľabkom mu partia napokon pomáha „sťahovať" neviditeľný nábytok do neviditeľného, ešte neexistujúceho domu.
Napriek kvalitatívnej nevyrovnanosti jednotlivých poviedok však projekt Ďalších desať minút patrí k tým, ktoré sa oplatí vidieť. Už len porovnanie toho, čo zadaná téma čas v režiséroch evokovala, určite stojí za pozornosť. Navyše niektoré z poviedok dosahujú skutočne vysokých kvalít. Ktovie ako sa s témou popasovali ďalší ôsmi režiséri, ktorých snímky uvidíme v druhej časti tohto projektu. Na tú si však ešte musíme chvíľu počkať.
Ten Minutes Older: The Trumpet (Anglicko/Nemecko/Špan., 2002, 92 min.)
Réžia: Aki Kaurismaki, Jim Jarmusch, Wim Wenders, Tan Zhang, Spike Lee, Werner Herzog, Víctor Erice. Kamera: Frederick Elmes, Ángel Luis Fernández, Chris Norr, Phedon Papamichael, Vincente Ríos, Timo Salminen, Olli Varja, Shu Yang. Hudba: Paul Englishby. Hrajú: Markku Peltola, Kati Outinen, Ana Sofia Liano, Pelyo Suarez, Chloe Sevigny, Charles Esten, Charles Esten, Yuanzheng Feng, Le Geng