FELIX A ROSE - DVAJA V OBLAKOCH

Sladkastý pocit, ktorý sa šíri z plagátu na tento film ako ťažký vanilkový opar, je značne zavádzajúci. Felix a Rose je síce zľahka sentimentálne dielko, ale obe hlavné postavy sú v scenári aj v hereckom podaní vymodelované mimoriadne presvedčivo a nevyhnutný záver je podaný s veľmi príjemnou decentnosťou (a hrá síce Macy Gray, ale aspoň neznejú žiadne mohutné vlny sláčikov - bŕŕŕ). Možno k tomu prispel aj fakt, že režisérkou filmu je Danie`le Thompson, ktorá nemá na rozdiel od režisérov-mužov skreslené gýčovité predstavy o tom, čo chce nežná polovica publika na plátne vidieť.

Presvedčivosť romantiky ako takej je však prirodzene limitovaná a aj tento príbeh obsahuje momenty, ktoré z neho robia predsa len rozprávku. Najväčším nezmyslom je úžasná rýchlosť, s akou Felix aj Rose prekonávajú svoje roky neriešené vzťahové problémy. Je isté, že krízová situácia ponúka človeku inú perspektívu než každodenná rutina a niektoré veci azda urýchli, no aby sa za 24 hodín dvom ľuďom s katastrofickým osobným životom natoľko zmenilo vnímanie, to je samozrejme pritiahnuté za vlasy.

Scenár veľmi šikovne buduje kontrast medzi oboma hlavnými aktérmi. Rose je talentovaná kozmetička s precitlivenou povahou - hocičo ju dokáže rozplakať a nedokáže ostať dlho neosobná. Na druhej strane Felix - bývalý šéfkuchár - by najradšej mal pokoj od všetkých vrátane samého seba. Je pravda, že metafora make-upu ako symbolu Roseinej povrchnosti vytŕča miestami príliš okato nad povrch (tak ako Felixove snobské nároky na jedlo príliš očividne dokresľujú jeho neochotu akceptovať seba aj iných). No čo sa týka polopatizmu, je Felix a Rose v porovnaní s inými romantickými filmami ešte stále veľmi inteligentné a rafinované dielo.

Ak niekto z vás nedajbože videl Jeana Reno v najnovšom vydaní frašky Návštevníci, môžem vás upokojiť: ešte stále je to vynikajúci herec. Felix podľa Rena sa doslova dusí sám v sebe a vyslobodenie, ktoré paradoxne prichádza vtedy, keď nemá kam uniknúť, je presvedčivo bolestivé. Juliette Binoche je v koži Rose na nepoznanie impulzívna a zároveň krehká. Osobitne sa oplatí stihnúť úvodné scény, keď Rose aj Felix predvádzajú ukážkový moderný stres a mnohým divákom v sále nastavia perfektne vyleštené zrkadlo (len či sa v ňom spozná ten, kto to potrebuje :-)

Asi polovica filmu sa odohráva v zaujímavých, no aj tak jednotvárnych priestoroch letiska Charlesa de Gaulla. Réžia dôkladne využíva chladné kovové interiéry a kladie ich do ostrého kontrastu z druhou časťou filmu, ktorá je zabalená do hiltonovského prepychu. V soundtracku je pozoruhodne veľa anglicky spievaných vecí a pred koncom jedna slávna filmová melódia, na ktorú si za svet neviem spomenúť, z ktorej starej klasiky pochádza (ak to zistíte dajte vedieť do diskusie, je to pri scéne keď Felix telefonuje z búdky :-)

Nuž, aj keď som sa tejto snímky dosť desil, z kina som odišiel príjemne prekvapený. Super film na randenie a paradoxne tiež hotový balzam na dušu, ak ste sa práve rozišli. No ako už bolo poznamenané v našich Premiérach, tento film sa neodporúča, ak sa práve idete rozísť :-)

Décalage horaire (Francúzsko / VB, 2002, 91 min.)
Réžia: Danie`le Thompson. Scénar: Christopher Thompson, Danie`le Thompson. Kamera: Patrick Blossier. Hudba: Eric Serra. Hrajú: Juliette Binoche, Jean Reno, Sergi López, Scali Delpeyrat, Lucy Harrison, Karine Belly, Nade`ge Beausson-Diagne