PIANISTA

Roman Polanski bol cez vojnu malým chlapcom, na vlastnej koži prežíval to, čo si dokáže predstaviť iba súčasník s naozaj bohatou fantáziou. Napriek tomu sa však rozhodol nenakrúcať svoju autobiografiu, aj keď niektoré jeho vlastné obrazy, či zážitky sa iste stali predlohami viacerých scén filmu. Scenár Pianistu vychádza z autobiografie slávneho poľského klaviristu a skladateľa Wladyslawa Szpilmana, ktorý ako jediný zo svojej židovskej rodiny holokaust prežil. Už v úvode filmu sme priamo uprostred vojny, vo Varšave, kde situácia postupne graduje. Szpilmanova rodina najprv, síce ťažko a ponižujúco, ale aspoň ako tak  prežíva. Neskôr Židov nechce nik zamestnať, nemajú čo jesť, sú presídlení do ghetta. Potom odvoz väčšiny z nich do koncentračných táborov, príprava a priebeh nevydareného povstania v ghette, povstanie Poliakov vo Varšave, strasti vojny až po jej koniec. Polanskemu patrí uznanie za objektívne zobrazenie dejinných skutočností. Nič neprikrášľuje, nikde neuberá tak, aby sa to hodilo do jeho filmových predstáv.  Jednoducho ponúka obraz doby, ktorý diváka vtiahne natoľko, že má chvíľami pocit, akoby bol súčasťou histórie. K tomu však určite pomohli aj vynikajúce scény, kostými a dekorácie.

Pri pozeraní Pianistu nás neustále udržiava v strehu striedanie popisných a emotívne silných scén. Režisér na jednej strane stroho vykresľuje spoločensko-politickú situáciu, na strane druhej ju dopĺňa názornými epizódami so života konkrétnych ľudí. Oboznamujeme sa so životom v ghette v celej jeho hrôze. S bláznami, ktorí tu stratili zbytky rozumu. S ľuďmi bez dôstojnosti, schopnými  kôli hladu okradnúť rovnako biednych spolutrpiacich a jesť nevábne vyzerajúcu kašu zo špinavej podlahy. S odvážlivcami pripravujúcimi odboj. Ale aj s kolaborantami, ktorí idú radšej cestou menšieho zla. Toto všetko však bez zbytočného citového vydierania diváka, bez moralizovania. Ani kolaborant nie je odpornou hyenou, ktorú musíme automaticky odsúdiť. Skôr popremýšľame o hranici medzi dobrom a zlom, o relatívnosti ľudského konania, o tom, že v hraničných situáciách aj tak víťazia pudy, nech slovo človek znie akokoľvek hrdo. Des sprevádzaný nepríjemnými zimomriavkami v oblastich chrbtovej časti tela v nás vyvolajú scény zverstiev páchných gestapáckymi vojakmi. Smrť a vražda sú každodennou súčasťou dňa. No ani slovo Nemec nie je v tomto filme synonymom toho najhoršieho, čo sa počas vojny vyskytlo. Práve hitlerovský vojak nemeckej národnosti zachráni ku koncu vojny Szpilmanovi život. Neudá ho vtedy ešte stále mocnému Gestapu, zásobuje ho potravinami. Iste, dalo by sa polemizovať. Aj on určite napáchal v predošlých rokoch dosť zla. Čože je to jeden zachránený život? Navyše už v období, keď je jasné, že Hitler padne. Fašizmus však bol o tom, že väčšina sa prispôsobila chorej filozofii a v snahe ochrániť seba, išla s prúdom. Zachovali by sme sa inak, ak by dejiny poskytli opačný scenár? Aj túto otázku si možno položíte v závere filmu, keď na zajatých Nemcov okoloidúci pokrikujú a v ich očiach plných nenávisti vidno, že sú schopní všetkého. Tendecie generalizovať, obviňovať celé skupiny a národy, bez preskúmania konkrétnej viny, sú možno vo všetkých z nás.