FRIDA

Keď bola Frida znova schopná chodiť, zoznámila sa so známym umeleckým kritikom Diegom Riverom (Alfred Molina - Dobyvatelia stratenej archy, Maverick). Teno pozoruhodný muž, ktorý život rovnako ako miloval, tak aj vychutnával, vstúpil do jej života nielen ako mentor, ale následne ako aj jej životný partner. Aj napriek tomu, že ich spoločný život sa vyznačoval mnohými hádkami, nedorozumeniami i neverami, ich puto pracujúce presne v pravidlách reciprocity, pretrvalo a stalo sa jedným z nosných myšlienok pri prepise ich životných príbehov na filmové plátno.
  
S odstupom času od oscarovskej marcovej hviezdnej noci sa k nám postupne dostávajú filmy, ktoré sa v daný večer uchádzali o pozlátenú sošku v rôznych kategóriách. Aj napriek každoročne sa znižujúcej umeleckej hodnote Oscara, ako meradla kvality v prospech komerčnej prázdnoty a faktu, že sa Frida nedostala do spoločenstva piatich kandidátov súťažiacich o titul najprestížnejší, kvalitne odvedená práca srší z každého políčka výsledného filmu.
  
Nespornými pozitívami disponuje už základný stavebný kameň každého filmu, t.j. scenár. Adaptácia životných osudov slávnych ľudí, príp. udalostí býva väčšinou obohatená o fiktívne prvky za účelom silnejšej dramaturgizácie fabuly príbehu a jeho záverečnej katarzie (napr. Titanic, Čistá duša). V prípade Fridy sa ale scenáristi (dokopy ich bolo päť, medzi nimi sa nachádzal aj Edward Norton, súčasný priateľ Salmy Hayek) k takémuto postupu uchyľovať nemuseli. Pádnych argumentov hovoriacich za tento postup je viacero. Na jednej strane je to samotný Fridin život, ktorý sa aj bez vymyslených scenáristických ingrediencií vyznačoval búrlivosťou, extravaganciou, nespútanosťou a živelnosťou. Ešte zaujímavším artefaktom sú ale Fridine obrazy, ktoré tu po nej ostali. V pohyboch štetca umiestňujúceho farebné vzorky na plátno je zachytený celý jej vnútorný svet, jej emócie a nálady pri všetkých dôležitých životných situáciách - od utrpenia nehodou zničeného tela, cez nádejou naplnený svadobný deň, až po následne sklamanie. Na druhej strane si tu svoje miesto nájdu aj jej voľnomyšlienkárske náhľady na svet. Jej obrazy sa tak stávajú neoddeliteľnou časťou príbehu (ktorý práve v týchto okamihoch stráca tempo, čo je tak trocha na škodu), niekedy sú dokonca expresívnejšie ako gestá a slová hlavných predstaviteľov vo svojich hereckých kreáciach.
  
Apropos  herci. Ich výkon nemožno hodnotiť inak ako kladne. Charakterové herectvo, snažiace sa vykresliť hĺbku svojich postáv a motívy ich konania, možno spozorovať už vo výkonoch vedľajších predstaviteľov. Ako by aj nie, keď boli obsadené hereckými veličinami ako už vyššie spomínaný Edward Norton (Klub bitkárov, 25. hodina) v úlohe Nelsona Rockefellera, Geoffrey Rush (Perom Markíza de Sade - Quills, držiteľ Oscara za film Žiara) ako Lev Trockij, Antonio Banderas (Evita, Desperado) v roli maliara Davida Siqueirosa a Ashley Judd (Animálna príťažlivosť) ako Tina Modotti.