|
LESNÍ CHODCI |
LESNÍ CHODCI |
Čo Čech, to filozof - hovorieva sa občas a presvedčí nás o tom aj najnovší film režiséra Ivana Vojnára Lesní chodci. Hlavní protagonisti sú totiž outsideri žijúci na okraji spoločnosti, neškolení a neúspešní v živote, napriek tomu však filozofujú, zamýšľajú sa nad svetom, šťastím, osudom, dokonca citujú slávnych básnikov, či učencov. Ako to však najčastejšie býva, filozofické traktáty zaznievajú najmä nad pohárom piva v staničnom bufete. Slovo traktát som použila zámerne. S pejoratívnym podtónom totiž znamená aj nezaujímavú, zdĺhavú úvahu a to je presná charakteristika väčšiny dialógov aj monológov, ktoré si v snímke vypočujete. Napriek tomu má film niekoľko nesporne zaujímavých momentov.
|
|
|
Ivan Vojnár je predovšetkým dokumentarista a Lesní chodci sú jeho druhým celovečerným filmom. Spracovaním však pripomína dokument. Navyše ani to nie je celkom príbeh, skôr snaha o vykreslenie charakteru a postojov ľudí, ktorí sa dobrovoľne stali akýmisi tulákmi. Alebo to možno majú v krvi, predurčené osudom. Bohém Rufus, jeho kamarát Čerčil, Katarína, Gréta a ich deti. Všetci sa pokúšajú nájsť šťastie, pričom vedia, že materiálne bohatstvo im ho neprinesie. Za najväčšiu hodnotu považujú slobodu, spoločenské konvencie ich priveľmi nezväzujú. Prvej generácii- Rúfusovi, Čerčilovi a ich milenkám však šťastie uniká, raz pre duševnú chorobu, inokedy pre vnútorný nepokoj, ktorý neumožňuje zaradiť sa, ostať na mieste. Istá šanca sa však otvára aspoň ich deťom.
Zaujímavé je ale možno formálne spracovanie snímky. V snahe o dosiahnutie čo najväčšieho zdania autenticity, Vojnár postavy kamerou sleduje tak, akoby točil dokument. Stretávame ich v bežných situáciách, rozprávajú o tom, čo im práve chodí po rozume. Napodiv sa najmä Rufusovi a Čerčilovi rodia napríklad práve v prestávke medzi prácou v mysli samé filozofické úvahy. Lesní chodci majú viacerých rozprávačov, pričom ich pohľady na jednotlivé situácie sa prelínajú. Príbehy týchto tulákov sa odohrávajú v rozmedzí od 60. rokov minulého storočia po súčasnosť. Časové línie však nie sú striktne oddelené, jednotlivé obdobia splývajú. Sloboda v časoch socializmu je síce ťažko dosiahnuteľný stav, ako však vidíme, podmienkou na jej dosiahnutie nie je vždy zmena spoločenskej situácie. Niektoré rozorvané tipy nie sú schopné nájsť ju asi nikdy. Film teda zobrazuje absurdné protiklady života, ale aj ironizuje typicky české zmýšľanie, vysmieva sa z ľudskej malosti.
|
|
|
Autentickosť chcel režisér dosiahnuť asi aj obsadením amatérskych hercov do hlavných úloh. Jedinou "hviezdou" vo filme je totiž Jiří Schmitzer, všetci ostatní protagonisti sú neopozerané tváre. Treba dodať, že ich herecké umenie síce nie je najhoršie, oproti Schmitzerovi však vyznieva biedne. Najväčším problémom snímky je však množstvo zbytočných slov, respektíve neprirodzené, zle formulované, zle prednesené, ba až trápne "hlboké" myšlienky. Prvých 45 minút neskutočných filozofických blábolov sa azda dalo zniesť, zvyšok filmu sme však už viacerí vyslovene trpeli. Zlom nastane, keď sa dostaneme do súčasnosti a sledujeme začiatok vzťahu medzi synom a dcérou oboch dvojíc. Nuda, ktorá sa nás zmocňuje, na chvíľu zmizne.
Ivan Vojnár dobre využil kameru aj pri zachytávaní krajiny, konkrétne sa pohybujeme v Ústí nad Labem, v jeho špinavých zákutiach, skládkach, nádražiach, ktoré tvoria neodmysliteľnú súčasť života našich hrdinov a ako také do istej miery predurčujú ich život, pohľad na svet. Mesto, ľudia v ňom žijúci, to všetko vplýva na ich myslenie. Určite by však bolo lepšie, ak by obraz nedotvárali toľké zbytočné slová. Filmu by sme potom oveľa viac verili.
Lesní chodci (ČR/SR/Francúzsko, 2003, 95 min.)
Réžia: Ivan Vojnár. Scenár: Martin Ryšavý, Ivan Vojnár. Kamera: Ramunas Greičius. Hudba: Irena a Vojtěch Havlovi. Hrajú: Jiří Schmitzer, Jitka Prosperi, Zdeněk Novák, Petra Poláková, Miroslav Bambušek, Ester Hocke, Lenka Volfová, Josef Vinklář, Lotar Radványi.
