4.0

Filmová recenzia

Dlhý stĺpec popola sa z posledných síl drží na unavenej cigarete. Ruka, podobne ako celé telo, je ponorená do horúcej malátnosti kúpeľa. Snový opar, pomaly stúpa k nosu, ako morská hladina a hrozí, že nás strhne so sebou. Tam, vo vani, unavený, rozhorúčený, strácame puto k svetu a blúdime v snoch.

Brian De Palma, autor výbušného M:I a osudovej Carlitovej cesty, nás teraz, (mňa rozhodne), ponoril do snového kúpeľa bez toho, aby nám ukázal, ako plávať. Sedím (v kine, i teraz pri PC) v rozpakoch a úprimne nerozumiem mnohému, čo som videl.

Videl som Rebeccu Romijn - Stamos, ktorá nevie hrať. Je krásna a zvodná. Sporo oblečená vo chvíľach, kedy by mala krv bublať na bode varu. Ale krv nebuble. Videl som Banderasa a Grega Henryho a s hrôzou som si spomenul na ich príšernosť Telo na Telo (Ballistic: Ecks vs. Sever), lenže Banderas hrá ako z partesu a jeho paparazzi je naozaj hodnoverný. Videl som obrovské nelogizmy (sedemročná krvavá košeľa), ktoré sa dajú vysvetliť a logické udalosti (výsluch bývalého parťáka), ktoré pôsobia úboho. Čo to teda vidíme?

Vidíme krásnu novinárku Lauru Ashovú, o ktorej tušíme, že je čosi viac. Laura na luxusných záchodoch festivalového hotela v Cannes rozohráva (prekomplikovanú) lúpež 10 miliónových šperkov, priamo z tela inej (nahej) krásavice. Jednou lúpežou to nekončí a Laura musí utekať nielen pred políciou, ale i pred bývalými komplicmi. Dokáže si poradiť v každej chvíli. Využije čokoľvek a kohokoľvek a my nie sme prekvapení. Už v úvodnom prológu pred hotelovou televíziou nám je totiž povedané úplne všetko: Je to mrcha. Krásna mrcha, prehnitá do morku kosti. Je to femme fatale pre mnohých. Aj pre fotografa (Banderas), ktorý ju náhodne odfotí. Aj pre pasažiera prvej triedy na linke Paríž - Washington. Aj pre mnohých ďalších.

Skutočne som si nie istý, čo chcel vlastne De Palma natočiť. Na film noir príšerne zlyhávala atmosféra. Temné momenty sú vo väčšine vystavané kompozične zaujímavo, kamera sa nám pokúša ukázať nové pohľady, ale správanie sa postáv je tak nevierohodné, či už vďaka scenáru (Banderas), alebo slabému herectvu (Rebecca), že nezostávame vtiahnutí do deja, ale bezradne na povrchu šliapeme vodu a čakáme, čo sa udeje. Samotné obsadenie hlavnej hrdinky považujem za veľmi nešťastné. Zatiaľ, čo v „koži" Mystique sedela dokonale, teraz pripomína rovnaký nezdar ako Elizabeth Berkley, vo Verhoevenovom pokuse o erotickú drámu.

V druhej časti filmu, si uvedomíte, že veľa vecí nie je náhoda a dokážete oceniť tak trochu polopatistické upomienky na deja vu, krásnu vizualizáciu (Rebecca padajúca na dno rieky) i sarkastický pohreb zabijakov s kvetinami pribodnutými na hrudi. Celkovo vzato som však mal skôr pocit, že niekto zároveň premieta Palmetto, Lost Highway a Showgirls a ja vidím ich koláž. Zatiaľ, čo prvé dva filmy si pozriem s veľkou chuťou, Showgirls, ani Femme Fatale už nemusím.

„Veľká pointa", ktorá v závere filmu vykoľají dej, mnohé vysvetlí, ale mnohé nie. Tak ako naozaj netuším, podľa čoho staval paparazzi svoju mozaiku fotiek jedného námestia (podľa hry svetla?), tak netuším, akou metaforou to je pre celý film. Záverečné zjednodušenie na: „ak poznáte svoju budúcnosť, chceli by ste ju zmeniť" mi za zvuku nezmyselnej ruskej rulety prichádza, ako eso vytiahnuté z rukáva. Dá sa s ním vyhrať hra, ale väčšinou sa to nazýva podvod.

Femme Fatale (USA/Fr/Nem, 2002, 110 min.)
Réžia: Brian De Palma. Scenár: Brian De Palma. Kamera: Thierry Arbogast. Hudba: Ryuichi Sakamoto. Hrajú: Rebecca Romijn- Stamos, Antonio Banderas, Peter Coyote, Eriq Ebouaney.