PUPENDO

Akýmsi protipólom Berdřichovej "neprispôsobivej" rodiny je rodinka riaditeľa základne školy poctivého súdruha Mílu Břečku (Jaroslav Dušek). Napriek tomu, že stále tvrdí, že je komunistom len naoko a proti celému systému bojuje priamo v jeho vnútri, sa riadi výstižným heslom "Niekto musí plávať s nimi, aby situáciu zjemňoval, niekto sa musí obetovať!". Úspechy prežíva aj jeho ambiciózna žena Magda (Vilma Cibulková), ktorá s klapkami na očiach buduje krajšie zajtrajšky. Ten komu je to ale celé jedno je mladá generácia, ktorá na svojich rodičov zhliada cez prizmu bezcieľnej snahy o zmenu situácie k lepšiemu. Ich sny o spoločnej dovolenke pri mori sa rozplývajú ako mýtus o tom, že Balaton je more.

Pupendo nie sú Pelíšky 2. Určite ste o tomto prirovnaní už počuli a zaručene ho tak budete hľadať aj v mojej recenzií. Jan Hřebejk je režisérom európskych rozmerov, ale kvalitu Pelíšiek tak ľahko neoživí. Pupendo je osobitnou výpoveďou tvorcu, ktorý dané obdobie skutočne aj prežil (narozdiel od Pelíšok) a pomocou osvedčenej schémy preniesol na filmové plátno. Hřebejk má pomerne ľahko identifikovateľnú filmovú reč, ktorá ale začína byť nebezpečne formálne totožná a občasne vypočítavo neoriginálna, čo môže dráždiť perá filmovej kritiky. Napriek tomu ale skutočne platia jeho slová, že sa vždy snažil točiť filmy, ktoré sa dajú pozerať aj niekoľko krát. Opäť nám servíruje nadpriemernú nostalgicko-smutno-komickú, jednoduchými metaforami osadenú filmovú zábavu. Diváka chce predovšetkým inteligentne baviť a nie ho "trápiť" skutočnou situáciou rokov osemdesiatych. Nemyslím si, že ho ale za to treba kritizovať. Hřebejk sa rozhodol točiť divácke filmy a zároveň nespadnúť na Kameňákovské dno, čo sa mu zatiaľ skutočne darí. Jeho režisérsky talent sa naplno prejavil napríklad v scéne zastavenia kotúčového magnetofónu pri Žbirkovej skladbe Balada o poľných vtákoch, či v scéne odohrávajúcej sa v interiéri auta, kde Břečkov syn znakovo tlmočí hluchonemému Matejovi, Vláďov (Pavel Liška) hrôzostrašný zážitok z vojny.

Množstvo postáv, jedinečných charakterov, ich vzájomného prepojenia a tzv. pelíškovských gagov si zobral na starosti podobne ako aj pri Pelíškoch, scenárista Petr Jarchovský. Literárnym podkladom pre spracovanie scenára boli opäť poviedky Petra Šabacha. Pupendo je v podstate tretím filmom zo šabachovskej série a Hřebejk ju týmto pádom považuje za ukončenú. Okrem výbornej a nápaditej kamery skúseného Jana Malířa (Musíme si pomáhať, Kruté radosti) je Pupendo charakteristické aj svojou hudobnou stopou - tvorenou archívnymi skladbami daného obdobia. Leitmotívom je príjemná hudba skupiny Marsyas, ktorá skvele dotvára celkovú atmosféru snímky.

Treba však napísať, že Hřebejk sa trošku zamotal do množstva postáv a niektoré mikropríbehy (láska mladého Břečku k učiteľke, vzťah mladej Pavly k Márovi) zostali v deji zabudnuté a nedotiahnuté. Prekvapivo umelo pôsobí aj exhibicionistická scéna nahej Vilmy Cibulkovej, ktorá bola skôr demonštráciou vylepšených predností ženského tela, ako metaforou úplného odhalenia osobnosti. Kritizovať účelnosť hereckého obsadenia je asi úplne zbytočné (keď chcete prilákať do kín tisíce divákov nemáte veľmi na výber). Škoda len, že napriek výbornej práci s hercami, neponúka ani jeden z nich originálnejšiu polohu. Polívka hraje Polívku, Holubová - Holubovú, Dušek - Dušeka, Liška - Lišku... Za pozornosť tak paradoxne stoja detské herecké výkony a ich skvelá osobnostná a výrazová typológia.

Pri návšteve kina vás asi nečaká skutočné pupendo (pocit poštipnutia kovovou mincou na holom pupku), ale určite sa môžete tešiť na skutočné posolstvo budúcim generáciám. 

Pupendo (ČR, 2003, 120 min)
Réžia: Jan Hřebejk. Scenár: Petr Jarchovský podľa poviedok Petra Šabacha. Kamera: Jan Malíř. Hudba: rôzne skladby. Hrajú: Boleslav Polívka, Eva Holubová, Jaroslav Dušek, Jiří Pecha, Vilma Cibulková, Pavel Liška, Boris Hybner, Bohumil Klepl.